Mea culpa a čo ďalej?

Katolícka cirkev nedávno, ústami pápeža Jána Pavla II., požiadala o odpustenie za hriechy ňou spáchané počas celej jej histórie. Menovite pápež

spomenul netoleranciu, prenasledovanie, nespravodlivosť voči Židom, ženám, pôvodným obyvateľom, imigrantom i chudobným. Asi pred troma rokmi som zastrelila vrabca. Hneď mi to prišlo veľmi ľúto, keď som uvidela to malé telíčko ako sa chvejúc vzpiera smrti. Dala som mu ranu z milosti a ospravedlnila sa. Povedala som si, že okrem škodlivého hmyzu už nikdy nezabijem žiadneho živého tvora. To ale nezruší ani bolesť a utrpenie toho vrabca, ani mu to nevráti život a neodčiní to škodu, ktorú som tým možno spáchala na prírode. Ešte teraz sa cítim tak hrozne, keď si naňho spomeniem. Ale ja som svoj čin oľutovaľa po prvé ihneď a po druhé som sľúbila jeho neopakovanie. A čo katolícka cirkev? Zruší inkriminované články Biblie hovoriace o ponížení ženy? Prizná, že nemôže byť sprostredkovateľom boha, lebo by to odporovalo akejkoľvek logike? Ak by totiž bola sprostredkovateľom boha, akého si určila, teda boha ako stelesnenia absolútneho dobra, nemusela sa teraz ospravedlňovať za tie strašné skutky v jej dvetisícročnej histórii. Toto priznanie katolíckej cirkvi má väčšie následky, ako si možno ona uvedomuje. Hovorí vlastne, že väčšinu času bola katolícka cirkev omylná, chybila a konala zlo. Mňa veľmi teší, že si to priznala, lebo to už bolo skutočne hanbou pre celú kresťanskú civilizáciu, do myšlienkového dedičstva ktorej patríme. Bez ohľadu na náš pohľad na vieru v akéhokoľvek boha. Ale k čomu toto gesto speje a kto ho potreboval? Je výrazom progresívneho zmýšľania a snahy zmieriť sa s celým svetom? Alebo ním chce nebodaj katolícka cirkev, teraz v jej ponímaní možno už očistená od hriechov, ťažších ako všetko olovo na tejto Zemi i ako samotná Zem, prilákať nové ovečky do svojho košiara? Katolícka cirkev v prvom rade vždy bola a ešte sa snaží byť mocenskou inštitúciou uzurpujúcou si podiel na štátnej moci. To je jednoduchý fakt, nie urážka. Napokon máme to v učebnici dejepisu a nie je mojou chybou, že máme ešte komunistické knihy, čo však na onom fakte nič nemení a uzná to každý, kto pozná históriu. Napriek tomu sa ešte i dnes vo vyjadrovaní o cirkvi udržiava akési tabu. Dnes, keď už pred niekoľko sto rokmi istý Jan Hus pochyboval o jej užitočnosti, keď filozof Averroes, ktorého pozmenené učenie kresťanská cirkev prebrala, hovoril, že najnižším stupňom poznania je viera a tá je užitočná preto, lebo väčšina ľudí nemá schopnosť poznávať rozumovo, keď rebel Baudelaire písal litánie k Satanovi, keď Nietzscheho Antikrist už dávno nikoho nepohoršuje (všetci spomínaní tiež patria do školských osnov - to podotýkam, aby nijakí cirkevní zástancovia necítili krivdu), ešte i dnes je pre mnohých citlivé a problematické pomenovať veci okolo cirkvi pravým menom. A preto sa v tomto prípade musím odvolať na autoritu vyššiu odo mňa a v poslednom čase sa rada odvolávam na Tomáša Garrigua Masaryka. On sa sem totiž výborne, ako zapálený zástanca náboženstva a teista hodí a predsa povedal: „Mnohý skeptik, ba i ateista má víc náboženství než takový nábožensky vyčichlý církevník." Lebo nie je dôležité veriť, neveriť v boha, ale nepáchať zlo a správať sa morálne. Záleží na každom, či k tomu potrebuje, alebo nepotrebuje cirkev a ani tá navyše nie je zárukou dobra, ako sama priznala. A napokon, v trestnom práve priznanie viny a vyjadrenie ľútosti je síce poľahčujúcou okolnosťou, no trestu nezbavuje.