nechali túto slávu na posledný tohtotýždňový pracovný deň. Dnes sa odohrá obnovená premiéra baletného predstavenia P. I. Čajkovského - Labutie jazero. Za zmienku určite stojí, že predstavenie naštudovala v rekordne krátkom čase manželská dvojica Ondrej a Marilena Halászovci - pedagógovia pôsobiaci v Prahe. V Košiciach však nie sú po prvýkrát. Práve oni sa totiž zaslúžili o vytvorenie tanečného oddelenia na tunajšom konzervatóriu, po odchode prešli kus sveta, zabývali sa v Prahe, aby sa nakoniec do Košíc po dvadsiatich rokoch aspoň na chvíľu vrátili. Viac nám už prezradil Ondrej Halász, ktorý si pre nás aj napriek predpremiérovému chaosu našiel čas.
V roku 1974 ste založili na košickom konzervatóriu tanečný odbor. Za akých okolností ste odtiaľ odišli?
- Bohužiaľ, nebola ochota z rôznych strán, aby tanečníci na východe dostali adekvátne vzdelanie, čo nás bolelo. Našťastie sme si získali vtedajšieho riaditeľa konzervatória, dnes už nebohého Teodora Hübnera. On nám pomáhal tanečné oddelenie udržať a nakoniec sa nám podarilo presadiť túto myšlienku aj u kompetentných. Splnil sa náš sen. Po trinástich rokoch práce v Košiciach sa však situácia opäť skomplikovala a naraz sme si uvedomili, že sa už ďalej nedá ísť. V práci nám bránili rôzne činitele, na ktoré nerád spomínam. Podstatné je, že naši prví žiaci absolvovali, a to mimoriadne úspešne. Spomeniem Košičana Jána Nemca, ktorý bol dvadsať rokov sólistom Národného divadla v Prahe. Podobne ako Pavol Ďumbala, ktorý je momentálne šéfom Plzenského baletu. Medzi našich žiakov patrila aj Marta Žecová, ktorá bola šéfkou košického baletu až kým ju nevystriedal opäť náš žiak Ondrej Šoth.
Kde ste študovali?
- Vyštudoval som pedagogiku na VŠMU v Bratislave. Manželka študovala osem rokov v divadelnom inštitúte v Moskve metodiku klasického tanca a choreografiu.
Aké boli vaše cesty po odchode z Košíc?
- Pôsobili sme tri roky na Akadémii múzických umení v Bagdade, bola to ponuka, ktorá prišla v pravej chvíli. Potom sme sa stretli s bývalým šéfom pražského komorného baletu a on nám ponúkol miesto pedagógov, čo sme prijali. Pôsobili sme tam osem rokov. V Prahe sme dostali ponuku od tamojšej Akadémie múzických umení a tanečného konzervatória, čo sme tiež využili. No a tak sa náš tanečný svet rozvinul práve v Prahe, kde sme sa nakoniec usadili.
Mali ste možnosť ste z Prahy sledovať vývin slovenskej tanečnej scény?
- Samozrejme, viete, ak raz človek niečo založí, má o to záujem a zvlášť čo sa týka školy v Košiciach, je to naša srdečná záležitosť. Citovo nás to viaže ku Košiciam a na dôvažok, Košice sú aj mojim rodným mestom.
S akými pocitmi ste prišli opäť do Košíc?
- Vrátili sme sa po dvadsiatich rokoch na pozvanie nášho žiaka a terajšieho šéfa baletu Ondreja Šotha. Povedali sme si, prečo nie, však už možno aj nastal čas a prišli sme s radosťou.
Navštívili ste aj konzervatórium?
- Zástupcovia konzervatória boli za nami aj v divadle a pozvali nás. Ale, bohužiaľ, nemali sme čas, aj keď by sme sa tam radi boli pozreli.
Nebolo z vašej strany riziko za necelé tri týždne nacvičiť úplne novú choreografiu Labutieho jazera?
- Áno, bol to hazard postaviť ‚na nohy' za tak krátky čas celú inscenáciu. Viete, ale v umení je to buď - alebo. Vďaka nadšeniu súboru a nášho pozitívneho prijatia jednotlivými členmi môžeme si tesne pred premiérou povedať, aj keď s trémou, že sa to vydarilo.
Ťažké tréningy tanečníkov sa dajú prirovnať fyzickej námahe pracujúceho baníka. Zvlášť v predpremiérovom strese sa často ide na doraz, čo aj zo zdravotného hľadiska nie je ideálne. Máte nejakú latku, kedy si poviete, tak už stačilo?
- Toto umenie si vyžaduje maximum. Hranica je úplne na pokraji, kedy sa už narúša ako fyzická, tak psychická stránka. Obzvlášť v balete je fyzická námaha mimoriadna. Každý človek by si mal nájsť určitú mieru, ustrážiť sa. Dá sa to, tanečník už po určitých rokoch vie, odkiaľ pokiaľ si to môže dovoliť. Nie je výhrou, ak sa človek úplne fyzicky a psychicky vyčerpá, teda ide na doraz. Lebo príde premiéra a naraz nestačí. To kvantum práce počas tréningov je maximum, ktoré mu môžeme dať. Na skúškach pred premiérou sa už len doťahujú chybičky krásy, vycibruje sa výraz predstavenia. Ale je to naozaj drina od rána do večera. Od deviatej do deviatej s krátkou pauzou na obed. Práve preto si vážime, že sa celý baletný súbor venoval príprave predstavenia s plným nasadením.
V zajtrajšej premiére Labutieho jazera sa ako hostia predstavenie v hlavných úlohách Katerina Rodiena z Kyjeva ako labuť Odetta a Odília, Jevgenij Vrublevskij z Kyjeva ako princ a v role šaša sa ujal člen SND v Bratislave Igor Holováč. Balet si môžete pozrieť o devätnástej hodine v Štátnom divadle v Košiciach.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
