vždy ľahká, vtedy mladý muž sa ale časom vypracoval na uznávaného hoteliera, ktorý sa často dostával do styku so známymi osobnosťami politického i umeleckého života.
Stretol som sa s ním v Poeche nellekelder /bábkovom pube/ venovanom svetoznámemu čúrajúcemu chlapčekovi ´Manneken Pis´, ktorý je situovaný na rohu Eikstraat / Stoofstraat neďaleko The Grand Place. Pri káve a pohári čerešňového piva vyrozprával Francois svoj životný príbeh a priblížil mentalitu Belgičanov.
***
Vyučil sa za čašníka v Interhoteli v Brne, kde neskôr pracoval. V roku 1967 odišiel na Slovensko, nakoľko dostal lukratívnu pracovnú ponuku. Pôsobil v Tatrách, kde zliezol takmer všetky vrchy. Túžil po styku s prírodou. Chcel študovať hotelierstvo v Mariánskych Lázňach, nakoľko však nebol "ďelníckého původu" a vtedajší mocipáni ho označovali za buržoázneho syna, tento sen sa mu plnil ťažko. Ponúkali mu prácu v bani, alebo v ťažkom priemysle. Našťastie mal otca, ktorý sa venoval podobnej činnosti a vybavil mu prácu. Vybudoval si kádrový profil a opäť poslal prihlášku na spomínanú školu. Študovať mu bolo umožnené len diaľkovo a počas piatich rokov dochádzal do Mariánskych Lázní. Školu dokončil tesne pred inváziou spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy do bývalého Československa.
Odišiel, keď zistil, že politici stratili pôdu pod nohami
Francoisov starý otec pôsobil pred vojnou ako prezident Československých hotelierov. Pochopiteľne po vojne všetko stratil, a tak mu zostala len hrdosť na to, že rodina bola členom určitého cechu.
"Otec sa vyučil za hoteliera vo Francúzsku, tam ho zastihla vojna a prihlásil sa do Československej armády. V nej aktívne bojoval až do kapitulácie francúzskej armády a po vstupe Nemecka do krajiny galského kohúta sa pridal k partizánom. Ja som sa narodil vo Francúzsku, žili sme tam pol druha roka a v roku 1946 sme sa vrátili naspäť do Československa, pretože starý otec potreboval, aby niekto prevzal jeho podniky. Onedlho na to nastal komunistický prevrat, utvorila sa železná opona a už sme nemohli nikam odísť," spomína si na udalosti spred desiatok rokov Francois.
Do Belgicka odišiel v septembri 1968 zo Slovenska, kde pracoval v Gemerskej doline pod Chopkom na Mikulášskej chate. Tam zastihol mladého muža prepad Československej republiky v roku 1968. Zotrval v krajine, kým sa vrátila politická delegácia z Moskvy. Vtedy sa však dozvedel, že politici stratili pôdu pod nohami, kapitulovali.
"Bolo mi jasné, že nastala nová doba temna pre Československú republiku. Mal som vtedy 25 rokov, spoločne s bratom sme videli, že nás nič dobré nečaká, a tak sme odišli do Rakúska. Tam sme strávili dva mesiace v tábore pre cudzincov, no ´rakušáci´ od nás chceli, aby sme odišli do inej krajiny. V tom čase tam bolo veľa Čechov i Slovákov a nemohli to zvládnuť. K utečencom veľmi dobre zachovalo Švajčiarsko, dali nám vstupné vízum, poskytli pomoc, prácu i ubytovanie. Nakoniec som sa však rozhodol úplne ináč, aj napriek tomu, že som vedel, že to je krásna a hospodársky stabilná krajina. Ich mentalita však nevyhovovala môjmu slovanskému naturelu. Vo Švajčiarsku je síce krásne žiť, no Češi tam prichádzali, aby boli tí poslední po nemecky, francúzsky a taliansky hovoriacich ľuďoch."
Do Belgicka sa dostal načierno
Mladý muž sa teda rozhodoval pre krajinu, kde by mohol stráviť najkrajšie roky svojho života. Nehovoril francúzsky, no povedal si, "kde sa naučím lepšie túto reč, ak nie vo Francúzsku, alebo Belgicku?" Vo Francúzsku však bolo ku koncu sedemdesiatych rokov vyhrotené nacionalistické myslenie, čo znamenalo, že sa tam každý cudzinec cítil ako posledné ohnivko reťaze...
"Keď som rozmýšľal o krajine, kde by som chcel po odchode žiť, dozvedel som sa, že Belgičania pijú veľa piva. Tak som si povedal, že je to niečo podobné ako u nás doma a zrejme budú mať určité charakterové vlastnosti, ktoré sa budú podobať. Tým, že sú to dva rozdielne národy, Francúzi a Flámovia, myslel som si, že tu bude vládnuť tolerancia. Trochu mi to pripomínalo domov, kde takisto žili bok po boku dve národnostné skupiny Češi a Slováci."
Do Belgicka sa bratia dostali načierno, pretože mali víza len do Švajčiarska, kde nakoniec nešli. Najprv sa obrátili na armádu spásy a na charitu, ktorá im poskytla prvé ubytovanie. Nemali vôbec nič, len to, čo mali na sebe a dokonca nedisponovali ani teplejším oblečením.
"O peniazoch už ani nehovoriac, dostali sme vreckové asi 500 frankov, čo nám vystačilo akurát tak na cigarety. Po určitom čase na nás belgické úrady prišli a vzhľadom na to, že sme nemali povolenie k pobytu, vyviezli nás za hranice. Znova sme sa vrátili, opäť to úradníci zistili a museli sme opustiť Belgicko smerom do Francúzska. Tam sme sa dostali na Francúzsku ambasádu, kde sme stretli zaujímavého človeka, ktorý chápal našu situáciu a vystavil nám vstupné vízum do Belgicka so spätnou platnosťou. Konečne sme mali v rukách niečo legálne a vedeli sme, že nastal čas, aby sme si vytvorili podmienky na aký - taký život. Mal som jednu výhodu, že moja mama bola pôvodom Francúzka. Otec sa oženil počas vojny a so ženou sa vrátil späť do vlasti. Naraz sme zistili, že sa Francúzka ambasáda začala zaujímať o tých, ktorí boli francúzskej príslušnosti a odišli z Československa. Akonáhle som sa dozvedel, že je možnosť získať francúzske papiere, bolo všetko omnoho jednoduchšie. Nemusel som žiadať o azyl, cudzinecké povolenie, či pracovné povolenie. Zo začiatku som rozprával nemecky a rusky. Za tri mesiace sme sa s bratom naučili celkom slušne francúzsky a konečne sme sa mohli zamestnať. Ako pomocní pracovníci v hoteloch."
Dojedal, aby prežil
Bratia mali po čase opäť otvorené dvere, aby si našli prácu. Po troch mesiacoch sa Francois s bratom zamestnali, aj keď to s komunikáciou bolo ešte biedne. Chodievali robiť bankety do jedného hotela, tento job však nebol pravidelný. Aspoň nejaký príjem, zvykli sa utešovať. Aj napriek tomu, že nezarábali veľa, ušetrili peniaze a prenajali si skromný podkrovný byt. Síce doň pršalo, ale boli radi, že majú strechu nad hlavou.
"Známi nám dali 'madračku', aby sme mali na čom spať, no peňazí bolo tak málo, že sme nemali na jedlo. Keď na tanieri v hoteli, kde sme obsluhovali, zostalo stehienko z kurčaťa, kúpili sme si k nemu ryžu a bola večera. Asi po šiestich mesiacoch som mal šťastie a dostal som prácu v americkom hoteli, vzal som tam taktiež svojho brata. Zostali sme dva roky. Následne sa mi podarilo stať sa vrchným čašníkom v známom bruselskom podniku. Majiteľ otváral stále nové a nové podniky a keďže vedel, že som ambiciózny, urobil ma riaditeľom nového hotela. Nakoniec som mal na starosti tri hotelové zariadenia a viedol som asi 100 ľudí. Majiteľom bol Talian, ktorý patril k najbohatším ľuďom v Belgicku, ale aj napriek tomu mal veľké srdce. Pracoval som pre neho desať rokov a potom sa mi podarilo otvoriť vlastný podnik. Belgicko je po Francúzsku mekkou gastronómie a pre mňa tam nastala explózia vôní, gastronomických pôžitkov a chutí, ktorá ma priviedla k myšlienke otvoriť si vlastnú reštauráciu."
Vlastnil ju desať rokov a patrila k najprestížnejším podnikom v Bruseli. V roku 1985 vyhrali s kuchárom súťaž o najlepšieho kuchára v Belgicku. Ako sám hovorí, v práci, ktorú celý život robil, musí byť človek psychológ, istým spôsobom lekár, musí vedieť ľuďom poradiť a hlavne musí zabudnúť na seba a naopak rozdať všetko, čo má v sebe najlepšie.
"Keď prídu hostia do vašej reštaurácie, musíte zabudnúť na svoje vlastné starosti, na to, že máte problémy, ľudia to nesmú spoznať. Nejde len o tzv. komerčný úsmev, hostia musia cítiť, že to prichádza z vnútra, a že to, čo im dávate, je úprimné, aby sa cítili tak ako vo svojom domove. Obsluhovali sme veľa známych hercov, štátnikov, prezidentov. Brusel je mesto, kde sa neustále niečo deje, to znamená, že človek príde neraz pri svojej práci do styku s kráľovskou rodinou. Obsluhovali sme napríklad nebohého kráľa Boeduana, jeho brata. Odvtedy, čo som v Belgicku, mám kladný vzťah k monarchii. Nebohý kráľ s manželkou síce nemali svoje vlastné deti, ale boli vzorom pre celý národ."
Belgičania sa narodili s tehlou v žalúdku
Francois sa časom oženil, zobral si Belgičanku, no zrejme aj kvôli rozdielom v mentalite sa manželstvo rozpadlo. Narodila sa mu dcéra Natália, ktorá má dnes dvadsať rokov. Chcela byť opatrovateľkou hendikepovaných detí, čo jej otec vyhovoril a momentálne študuje public relations. Keď je človek v zlej situácii, vždy je problém zohnať známych, ktorí pomôžu.
"Bolo tu málo ľudí, ktorí mali skúsenosti s Maďarmi, ktorým kedysi pomohli. Ale Čechom tu nikto nevychádzal v ústrety. Neobrátili sme sa na žiadnu pomoc, aj napriek tomu, že tu existovala Česká beseda. Tam však boli ľudia, ktorí utiekli v roku 1948 a tí boli radi, že si pomohli sami. Síce vás prijali, prípadne zaplatili kávu, ale to bolo všetko. Každý si musel pomôcť vlastnou vôľou."
Doslova šokom bol pre bratov príchod do Belgicka. Prvým pozitívnym a zároveň negatívnym momentom bola "nadmiera farieb."
"V Československu bolo všetko ponuré, šedé, absolútne smutné. Až sa mi z pohľadu na toľkú farebnosť trochu točila hlava. U tunajších ľudí ma zaujala prívetivosť, slušnosť a ochota pomôcť. Proste iný kraj, iná mentalita. Začali sme umývaním áut, roznášaním letákov po poštových schránkach a snažili sme sa nájsť si nejakú prácu. Výhoda bola tá, že v tom čase bolo Belgicko veľmi bohatou krajinou, ktorá mala kedysi kolónie a z nich ťažila. K cudzincom sa nepozerajú zlými očami, nezaujíma ich odkiaľ ste, akou rečou rozprávate, akého ste vierovyznania. Nestarajú sa ani o suseda, ani o to, či má lepšie auto, väčší dom, ale prajú druhému, aby dosiahol to, čo dosiahli oni sami. Moja skúsenosť je taká, že Belgičania berú život podľa hesla ukáž, čo vieš, a ak vieš, tak si pomôž. Nie je to ten latinský charakter, ako Francúzi, alebo Taliani, ktorí žijú väčšinou vonku mimo domov. Naopak, Belgičania sú skôr národom severným, starajú sa o svoj dom, aby ho mali upravený, pracujú v záhrade. Hovorí sa o nich, že sa narodili s tehlou v žalúdku, to znamená, že každý Belgičan sa snaží mať čo najskôr svoj vlastný dom."
Po odchode z Československa Francois veľmi chcel, aby už z neho nebol taký "mezek", ako sa hovorí. Mal na mysli kosmopolitu, ktorý sa nikde neuchytí a nikde nie je doma. Podľa jeho názoru sú totiž v živote muža tri dôležité veci. Musí postaviť dom, zasadiť strom a založiť si rodinu. Chcel, aby mohol povedať svojej dcére, toto je tvoje, to ti patrí a nikto ti to nikdy nemôže vziať. Toto bol jeho cieľ.
"Budúcnosť som začal budovať s vedomím, že musím niečo dosiahnuť, inak som mohol zostať doma. Keď som odišiel, nebolo to kvôli tomu, že by som chcel žiť lepšie, ale kvôli tomu, aby som bol slobodný, voľne myslieť, túžil som mať pocit, že môžem vyjadriť svoj vlastný názor, no a nezanedbateľným dôvodom bola i možnosť voľne cestovať. Pred emigráciou som sa nikde za hranice nedostal, moja prvá cesta bola sem do Belgicka."
Odsúdili ho na dva roky
Po odchode cesty späť nebolo, Francois zanechal v bývalej vlasti rodinu i priateľov. Mocipáni ho odsúdili za nelegálny útek na dva roky. Až po piatich rokoch pobytu v zahraničí dostal spoločne s bratom ponuku k vykúpeniu sa zaplatením za štúdia, ktoré kedysi v Československu s bratom absolvovali. Zaplatili, a to im umožnilo opäť navštíviť starú vlasť. Niekoľko negatívnych skúseností ho však od návratov natoľko odradilo, že sa opäť vyše desať rokov domov nevrátil.
"Keď sa teraz vraciam späť do Čiech, či na Slovensko, mám pocit, že ľuďom chýba umenie správať sa a úcta k blížnemu. Po roku 1989 som sa vrátil do Čiech, aby som sa naplnil pocitom slobody, ktorý nastal po páde komunizmu. Ľudia bažiaci po budovaní, nového zdravého hotelierstva ma oslovili s ponukou aktívne sa podieľať na vybavovaní hotelových izieb, reštaurácií i manažmentu. Asi dva roky som pracoval ako konzultant a často som sa vracal do Československa. Republiky sa síce vydali každá svojou cestou, ale pre mňa to rozdelenie je historickou udalosťou, ktorá sa nestala vôľou ľudí, ale rozhodnutím štátnikov a politikov. Pre mňa zostáva rozdelenie otvorenou ranou a je mi smutno, že sa naše dva národy navzájom vzdialili."
Hotelier, ktorý dosiahol úspechy v zahraničí a doma nevedel nikto jeho šikovnosť naplno využiť, by sa rád na staré kolena vrátil do, ako hovorí, Československa. Na biznis sa už ale nedá, podľa jeho názoru sa na území obidvoch dnes už rozdelených štátov takmer všetko vytunelovalo a človek, ktorý má záujem o čestné "podnikanie", nemá vytvorené adekvátne podmienky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
