PhDr. Klaudia Buganová, etnografka Vsl. múzea v Košiciach
Jar sa podľa kalendára začína dňom jarnej rovnodennosti. Na toto obdobie, keď sa
prebúdza zem, keď pribúda teplých slnečných lúčov a keď deň opäť dosiahne rovnaké skóre s nocou, sa ľudia tešili celú zimu.
Už od vstupu do nového roku pozorne sledovali narastajúci deň a 6. januára im ľudová pranostika pripomenula, že na Troch kráľov o hodinu ďalej. Na Hromnice to už bolo o dve hodiny viac. Ak boli Hromnice zelené, hrozilo, že bude Veľká noc biela, keď boli fašiangy slnečné, mala byť šibačka studená.
Človek bol v minulosti v užšom kontakte s prírodou a preto aj všetky zmeny v nej prežíval omnoho bytostnejšie. A práve na jar prišiel do najbližšieho kontaktu so zemou. Ak sa chcel dôkladne postarať o svoje živobytie, musel to urobiť nielen racionálnym praktickým spôsobom, ale potreboval sa zabezpečiť úkonmi, ktoré mali magický charakter. Mágia bola v ľudskom podvedomí dlho považovaná za veľmi účinnú zložku, pomocou ktorej sa dajú podmaniť nadprirodzené sily. Tie vládnu nad prírodou a preto si ich treba nakloniť.
V našej ľudovej tradícii sa veľmi dlho praktizovali zvyky, v ktorých sa uplatňovali magické a veštecké úkony. Jedným z nich bol obrad vynášania Moreny na Smrtnú nedeľu v období predveľkonočného pôstu. Morena bola vlastne smrť, ktorú ľudia stotožňovali so zimou a ak sa jej chceli zbaviť, odohnať ju, museli to urobiť veľmi razantným a viditeľným spôsobom. Celú akciu vykonávali vždy mladé dievčatá, ktoré sa najlepšie vedeli ujať tejto úlohy. Ich protivníčka bola síce mocná a vládychtivá, ale poznali dobré spôsoby, ako sa jej zbaviť. S veľkou dávkou fantázie a tvorivosti zostrojili bábku, ktorá sa mala podobať na zomierajúcu bytosť. Táto Morena, Muriena, Marmuriena, Šmertka bola vlastne figurína ženy. Mala byť chudá ako kosť a koža a oblečená do starých roztrhaných šiat. Dievčatá si zobrali ako podklad iba metlu alebo palicu, ktorú omotali slamou a sformovali ju tak, aby pripomínala ľudské tvary. Na hlavu jej uviazali veľkú deravú šatku stiahnutú hlboko do čela. Takto ustrojená figurína musela vyzerať ešte chvíľu hrozivo, pretože sprievod dievčat s ňou prechádzal z horného konca dediny na dolný. Menšie deti do nej hádzali sneh, blato a kamene a všelijako pokrikovali, aby jej ukázali aká je mrzká. Nad hlavami dievčat sa vznášala vysoko vztýčená, neforemná postava Moreny. Za spevu piesne: " Idze Śmertka s kudzeľu, na tu Śmertnu nedzeľu... ," sa dievčatá rýchlymi krokmi, ba až behom približovali k potoku. Tam sa zastavili, Morenu zapálili a rýchlo ju vhodili do tečúcej vody s pokrikom:" zatopili sme zimu". Niekedy za ňou hádzali do vody venčeky a ktorým smerom ich voda najprv otočila, tým smerom sa mali vydať. Cestou naspäť spievali obvykle nábožné piesne, lebo bolo obdobie veľkého pôstu, v ktorom bol zakázaný spev, zábava a veselosť.
Tak ako Morena symbolizovala zimu, zelený konárik predstavoval novoprebúdzajúci sa život. Používanie zelene bolo u našich predkov natoľko vžité, že cirkev zaviedla už v 7. storočí jej svätenie. Na obchôdzky so zeleňou na chodilo na Kvetnú nedeľu predveľkonočného obdobia. Vŕbovým ratolestiam posväteným v tento deň v kostole sa pripisoval ochranný a blahonosný význam. Ľudia prinášali do kostola na posvätenie kytičku z vŕbových prútov, ktorým sa hovorilo bažičky, maňušky, pučalky ap. Boli zviazané stužkou červenej farby, akú malo aj rúcho kňaza. Samotné svätenie malo slávnostný a okázalý ráz. Ľudia vytvorili sprievod, ktorý sa uberal do kostola. Chrámové dvere boli zavreté a otvorili sa vtedy, keď nosič kríža na ne zaklopal. Za krížom išli v čele sprievodu menší chlapci nesúci v rukách dlhé vŕbové prúty. Bolo vždy veľkou cťou niesť verejne v procesii halúzku prvej rašiacej zelene. Chlapci sa preto snažili jeden druhého predstihnúť nielen v dĺžke prútov, ale veľmi si zakladali na tom, aby našli vetvu bez pobočných výhonkov dlhú aj dva metre.
Dievčatá sa zase usilovali získať najviac rozkvitnuté bahniatka, ktoré spestrovali stálozelenými vetvičkami a okrášľovali rôznofarebnými mašličkami.
V ľudovom zvykosloví sa vŕbové prúty stali prejavom životnej sily a ochrany a vzťahovala sa na nich silne vžitá viera, že zaháňajú diabla a posväcujú miesta, kde sú.
Posvätené ratolesti bahniatok si ľudia zastrkávali doma za obrazy, krížiky a drevené hrady na povale, alebo vyniesli do stajne, aby chránili dobytok pred čarodejnicami. Hádzali ich do studní, aby bola voda zdravá. Pri veľkej búrke dali trochu do ohňa, aby chránili obydlie pred bleskom. Používali ich aj ako apotroikum, čiže boli ľudovým liekom, tým vždy po ruke. Vytierali sa nimi boľavé oči, prehĺtali sa, aby pomohli od bolesti v krku.
Hojne sa používali aj pri iných príležitostiach. Ľudia ich odniesli na cintorín, na hroby svojich blízkych. Dnes sa považuje tento zvyk už iba za spôsob okrášlenia hrobu, avšak v pradávnej minulosti súvisel s vierou našich predkov, že sa navracajú duše zomrelých na zem. A práve vŕbové prúty im mali napomôcť k ľahšiemu návratu.
V minulosti neodišiel žiaden roľník na prvú oračku prv, než nepošibal dobytok posväteným prútikom. Vzal si ho aj na pole a keď vyoral prvú brázdu, pomrvil ho v ruke, aby sa jeho očistná moc preniesla na budúcu vegetáciu a ochránila úrodu pred nepohodou.
Posvätené bahniatka sa nesmeli nikdy zahodiť, ale iba spáliť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
