nerozmýšľa nad chorobou. Nezaoberá sa situáciou, keď by kôli vážnemu ochoreniu musel zmeniť svoj život, svoje návyky. Neuvažuje, ako by sa zachoval, keby sa piesok v jeho presýpacích hodinách odrazu začal prepadávať rýchlejšie, keby si musel uvedomiť, že môže zomrieť omnoho skôr než predpokladal. Bol by to zrejme šok. Šok, ktorý by nechcel prekonať nik z nás. A predsa nie je možné zabrániť aby sa mu niektorí nevyhli.

"Nositeľmi" spomínaných nepríjemných správ sú väčšinou lekári. Oni oboznamujú pacienta s diagnózou a možnosťami liečby. Ak má človek chrípku alebo si vytkol členok, nie je to problém. Vypíše sa recept, nasadí liek, nariadi odpočinok. Je to síce nepríjemné, ale prijme sa ako fakt a o týždeň si už na zdravotné ťažkosti ani nespomenieme. Čo ale ak liek neexistuje? Čo ak je choroba tak vážna, že človeku hrozí smrť a lekár v dôsledku obmedzených možností vedy nemá dostatočne účinné prostriedky? Môže sľúbiť nádej, no nádej znamená "možno".

V súčastnosti sú jednou z najčastejších príčin smrti nádorové ochorenia, a práve pri nich je spôsob oznámenia diagnózy pacientovi spornou a diskutovanou otázkou. O svoje poznatky a skúsenosti z oblasti starostlivosti o psychický stav pacientov so zhubnými nádormi, ktoré sa prejavujú najprv na koži, sa s nami podelil Doc. MUDr. František Héjj, CSc, z kožného oddelenia polikliniky Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Košiciach (FNsP):

"Ak hovoríme o komplexnej starostlivosti o pacienta, jej nevyhnutnou súčasťou je venovanie pozornosti psychickému stavu pacienta. Obzvlášť dôležité je to v prípadoch nádorových ochorení. Lekár tu rieši dilemu, povedať, či nepovedať pacientovi úplnú pravdu, respektíve, či polopravda nebude mať väčší úžitok ako pravda. Z pohľadu lekára je vždy najlepšie podať pacientovi presné a úplné informácie o jeho stave a upovedomiť ho o možnostiach ďalšieho postupu. No lekár musí vždy dbať na dobro pacienta uvedomiť si, že nelieči iba chorobu, ale v prvom rade človeka."

A keďže my ľudia sme rôzni, aj tu platí, že ku každému je potrebný iný prístup. Odborníkom to však ich náročnú prácu komplikuje, pretože to znamená, že každý z nich by mal byť aj dobrým psychológom.

"Základom vo vzťahu lekára a pacienta je dôvera. Človek musí veriť, že lekár mu poskytne najlepšiu možnú odbornú starostlivosť. Nie je totiž zriedkavým javom, keď pacient spochybňuje naše rozhodnutia, otázkami, nebolo by lepšie to alebo ono, prípadne odmietne nami navrhovanú liečbu. Nedôvera je teda veľkou prekážkou a my ľudí nemôžeme nútiť, my im v podstate radíme a odporúčame. Pri závažných ochoreniach práve tu vzniká problém, pretože percento úspešnosti ich liečby je v mnohých prípadoch neuspokojivé. Tento faktor má negatívny vplyv na vzťah chorého k lekárovi. Ľudia si často neuvedomujú, že lekár využíva všetky dostupné prostriedky a robí maximum, no je tiež obmedzovaný momentálnymi možnosťami medicíny", vysvetľuje MUDr. Héjj.

V prvom momente, v okamihu šoku, je spochybňujúca reakcia zrejme prirodzená. Veď človek je tvor nespokojný a skúmavý. Predovšetkým vtedy, keď mu niečo prekáža. Keby taký nebol, nikdy by sme sa nedozvedeli o kontinente za veľkou mlákou, nepoznali by sme žiarovku a ... Lenže v situácii, keď sa objaví hrozba smrti priestor na nedôverčivosť voči lekárovi neexistuje.

"Ako som už spomenul, po stanovení diagnózy nádorového ochorenia a pri prvých kontaktoch s

pacientom je dôležité rozhodnúť o otázke oznámenia pravdy alebo polopravdy o ochorení. Vždy je dôležité zvážiť, čo prospeje chorému viac. Nemá zmysel zľahčovať, pretože chorý, skôr alebo neskôr, sám vycíti vážnosť situácie. Môže sa dostať do stavu, v úvodzovkách druhého strachu, čo nie je strach z choroby, ale strach z toho, že lekár sa pomýlil a nezvolil správnu liečbu. To sa samozrejme negatívne prejaví na dôvere pacienta k svojmu lekárovi a naruší vzťah, ktorý má veľký význam pri týchto vážnych, dlhotrvajúcich ochoreniach", hovorí MUDr. Héjj.

Zamlčiavanie teda nie je v poriadku, no vhodné načasovanie a spôsob oznámenia úplnej diagnózy sú dôležité práve pre možné komplikácie súvisiace s výkyvmi v psychike človeka v náročných situáciách.

"Keď sa človek dozvie pravdivú diagnózu, v tomto prípade, že teda ide o nádorové ochorenie zhubného charakteru, nastáva u neho spravidla takzvaný šok z diagnózy. Reakcia môže byť rozdielna: fobická, paranoická, hysterická, depresívna, logická. Pacient to prežíva emocionálne a v dôsledku skratovej reakcie napríklad spácha samovraždu, pred vyčerpaním možností liečebných postupov. V druhom prípade, pri logickej reakcii, začne uvažovať ako rozumne upraví svoj životný štýl pri určenej diagnóze. Po úspešnej liečbe kožných prejavov môže prísť obdobie negácie, počas ktorého si pacient navráva, že mu nič nie je, že došlo k omylu", uvádza MUDr. Héjj.

V dôsledku psychického náporu sa človek prestáva správať racionálne. To opäť potvrdzuje nevyhnutnosť úlohy lekára ako psychológa, pretože komunikácia s pacientom je neoddeliteľnou súčasťou liečebného procesu.

"Aj v priebehu liečby nádorových ochorení psychiku človeka zaťažujú ďalšie vedľajšie účinky liečby.

Pri chirurgickej liečbe nádorových ochorení kože sú to rozsiahle esteticky rušivé ale nutné operačné zákroky na koži. Pri chemoterapii to môže byť vypadávanie vlasov, zápaly ústnej sliznice, ktoré sťažujú prijímanie potravy. Každý človek môže reagovať na danú situáciu inak, a preto si vyžaduje individuálny prístup. Ak ochorenie prejde do pokročilého štádia pacient cíti úbytok síl, a tuší koniec. Neustále sa pýta na budúcnosť a zaujíma sa o jednotlivé kroky liečby. Lekár by ho mal upovedomiť o vážnosti situácie, vyhliadkach a ubezpečiť ho, že mu bude neustále venovať patričnú starostlivosť a pozornosť. To je už väčšinou stav, keď je chorý pripútaný na lôžko a odkázaný na pomoc iných. Niektorí pacienti sú vyrovnaní, niektorí prepadávajú zúfalstvu, iní sú prehnane euforickí. Cieľom komplexnej starostlivosti pri nádoroch je zabrániť predčasnému úmrtiu chorého na sprievodné komplikácie intenzívnej liečby. Ak totiž pacient prežije obdobie komplikácií, jeho nádej na prežitie nepochybne rastie. Podporná liečba a využitie technických noviniek môžu život pacienta predĺžiť, alebo zvýšiť kvalitu jeho života počas choroby. Odporovalo by korektnému prístupu ich nevyužiť. O tom, čo je pre chorého najvhodnejšie vie kvalifikovane rozhodnúť odborník a jeho úluhou je aj vybudovať si s pacientom taký vzťah, aby mu ten veril a jeho rozhodnutia rešpektoval. V centre pozornosti lekára je totiž v prvom rade pacient, nie príznaky choroby."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.