týkalo žaloby časti rómskeho etnika, ktoré podľa neho diskriminuje majoritné obyvateľstvo žijúce na Slovensku. Ako príklad uviedol ekonomickú turistiku slovenských Rómov, ktorej dôsledkom bolo zavedenie vízovej povinnosti dnes už do šiestich krajín Európy.
V druhom podaní žaloval vládu SR, pričom sa odvolal na dvanásty článok Ústavy SR, podľa ktorého nie je možné nikoho poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať na základe odlišnosti pohlavia, rasy alebo národnosti, tak ako to urobila ona, keď zriadila úrad splnomocnenca špeciálne pre riešenie problémov rómskej menšiny, pričom o vytvorení podobného úradu na pomoc majoritnému obyvateľstvu ani neuvažovala.
V súčasnosti už uplynula pomerne dlhá doba od momentu evidencie oboch podaní na Okresnom súde v Poprade, a preto sme sa obrátili na jeho predsedu s otázkou, v akom štádiu konania sa momentálne nachádzajú? "Jedno z podaní, to v ktorom navrhovateľ žaluje časť rómskeho etnika, je už vybavené. Pretože bolo neúplné, vyzvali sme Milana Nováka, aby doplnil potrebné informácie. Lenže on požadované informácie nedoplnil a podanie bolo uložené," vysvetlil nám situáciu predseda Okresného súdu v Poprade František Zelený. Ako ďalej uviedol, pretože v druhom podaní navrhovateľ žaluje slovenskú vládu, toto bude postúpené príslušnému súdu v hlavnom meste Bratislave. Aj v tomto prípade bol navrhovateľ vyzvaný na doplnenie niektorých informácií a vo veci sa ešte stále koná.
Na autora oboch podaní sme sa obrátili s otázkou, aké údaje mal na žiadosť súdu k svojim žalobám doplniť? "Keďže nie som právnik, je vcelku pochopiteľné, že prvé z mojich dvoch podaní nespĺňalo všetky požadované náležitosti. Súd ma vyzval, aby som uviedol konkrétne mená Rómov, na ktorých podávam svoju žalobu. To sa mi zdalo nerealizovateľné, pretože ja som nežaloval len istú skupinu, ale celú rómsku menšinu žijúcu na Slovensku. A tá je natoľko početná, že by bolo nefér menovať niektorých a iných nie," informoval nás Milan Novák a dodal, že hoci súd založil jeho podanie, nič mu nebráni v tom, aby neskôr, po porade s právnikom, nepodal nové. Motivuje ho najmä minulotýždňové zavedenie vízovej povinnosti pre Slovákov zo strany Belgicka, pričom očakáva, že v blízkej budúcnosti k nemu pristúpia aj ďalšie dve krajiny Beneluxu - Holandsko a Luxembursko. V súvislosti so svojim druhým podaním, v ktorom žaluje Vládu SR povedal, že čaká, kým ho osloví príslušný súd z Bratislavy.
Hoci súdy pracujú v intenciách platnej legislatívy, prevratné rozhodnutia od nich zrejme nemožno očakávať. Vybrali sme sa teda za žalovanou rómskou minoritou, aby sme sa jej opýtali, či sa cíti byť v našej spoločnosti zvýhodňovaná. "O akom zvýhodnení to tu hovoríte? Veď Róm ani nemôže ísť do krčmy na pivo. Keďže máme zákaz vstupu, musíme si kupovať fľaškové v potravinách. Lenže gadžo, ten tam môže vystrájať koľko chce, tomu nikto nič nezakáže," hovorí J. Palhút z Matejoviec o tom, čo považuje za dôležitý diskriminačný prvok vo svojom živote. Rozpamätáva sa však aj na iný prípad. "Keď sa u nás pred necelým rokom pobili dve rodiny, prišli policajti a tým čo najviac vyvádzali, sa poriadne ušlo. Prednedávnom tu prišlo niekoľko áut so skínmi. Mali bejzbalové palice, autami chodili tesne popod okná a naše ženy a deti celú noc oka nezažmúrili. Kde bola vtedy polícia? Keby sme vyšli von všetci chlapi, veď je nás tu v kaštieli vyše tridsať a urobili poriadok, zase by bolo zle len na nás," rozhovoril sa najprv málovravný mladý muž.
Keďže v rómskych komunitách sa obyčajne zvykne dodržiavať hierarchia, bez pozdravu nás nemohol nechať odísť vajda spoločnosti štyroch rodín obývajúcich chátrajúcu stavbu v mestskej časti Popradu v Matejovciach zvanú kaštieľ. "Pozrite sa, ako tu žijeme. Nikdy sme nemali teplú vodu. Ak si chceme zakúriť, sám musím narúbať drevo. Celá moja rodina žije v jedinej miestnosti bez sociálnych zariadení. Našťastie máme elektriku, aby sme mohli pozerať aspoň televíziu. V roku 1988 sme žiadali o zlepšenie bývania, ale dodnes nás nikto nevypočul. Nikto sa nestará," hovorí otec sedemnástich detí, ktorý síce má eminentný záujem na zlepšení životných podmienok "svojich" Rómov, ale zároveň mu chýbajú základné informácie "ako na to". Priznal sa tiež, že nikdy nepočul o zriadení úradu splnomocnenca pre riešenie problémov rómskej komunity na Slovensku pri úrade vlády SR. Summa summárum, nevedel sa rozpomenúť ani na jeden príklad, ktorý by mohol svedčiť o jeho zvýhodnení v našej spoločnosti. Práve naopak, krivda ktorú cíti, pramení z jeho pocitu neustálej diskriminácie.
Medzi jeho argumentmi jednoznačne prevládali slovné konštrukcie typu - "nikto sa nestará, nezaujíma, len sa zakazuje". Neuvedomil si pritom, že ak by väčšinové obyvateľstvo videlo u rómskej komunity snahu prispieť ku zvýšeniu kvality svojej životnej úrovne vlastnou aktivitou, určite by sa vzájomné vzťahy vyvíjali iným smerom, ako keď väčšina Rómov žije v očakávaní pomoci "zhora" a čas si kráti hromžením, že stále neprichádza, pričom sa častokrát nevyhýba aktivitám, ktoré sú v rozpore so zákonom. A človek, ktorý sa rozhodne riešiť osobnú krivdu prostredníctvom súdu, aj za ostatných váhavých, hanblivých a menej odvážnych svojich sympatizantov, narazí hneď na začiatku svojej cesty na neriešiteľný problém, pretože nemôže alebo nedokáže justícii poskytnúť dostatok informácií na to, aby mohla konať, respektíve dopracovať sa k inému záveru, ako je uloženie podania.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
