poslucháčovi zážitok z kvalitného textu a spievať zhudobnené básne. Začínal v dnes už zabudnutých Matadors, Blue Effects, alebo kapele Flamengo, s ktorou nahral platňu s Kainarovými textami "Kuře v hodinkách". Je na nej kultová pieseň o tam, ako strihali dohola malého chlapčeka. Neskôr spolupracuje s formáciu ETC s ktorou, v trochu pozmenenej zostave, koncertuje a nahráva dodnes. Po nútenej prestávke, keď bol za minulého režimu na zozname nepohodlných umelcov, sa vrátil na hudobnú scénu. Na chvíľu si dokonca, rovnako ako viacerí kolegovia z brandže, vyskúšal kreslo poslanca. Pred rokom nahral album s poetickým názvom "Nůž na hrdle" kde okrem "pohodového" rhytm and blues opäť prináša texty básnikov R. R. Fielda, Petra Slavíčka a Jiřího Vesleského. Pred týždňom sa s formáciou ETC predstavil po dlhom čase v košickom klube na Jedlíkovej ulici.
Rock patrí medzi masy a dnešný koncert bol tak trochu komorný. Vyhovuje vám to?
- Najradšej mám klubovú scénu. Keď človek príde nielen na koncert, ale za známym prostredím. Zájde si len tak na kus reči s priateľmi a pritom si aj popočúvať hudbu.
Ako sa vyučený drevomodelár dostal k hudbe?
- Skúšal som najprv šťastie na talentovkách na strednú grafickú školu, rovnakú o akú sa kedysi uchádzal Karel Gott. Strašne rád som kreslil. Ani ja som však nemal úspech. Neprijali ma. Potom sa chopila iniciatívy mama a vybavila, že som sa začal na Barrandove učiť za drevomodelára. Medzi tými rachotiacimi strojmi som si aspoň cvičil hlasivky.
Nemrzelo vás, že ste oproti iným nikdy nemali na ružiach ustlaté?
- Mal som drsnejšie skúsenosti z detstva, aj zo života. A pomohlo mi to. Pozerám sa teraz na veci tak ako idú. Nenosím ružové okuliare.
Naopak, je mi ľúto detí, ktorým rodičia nahovárajú, že svet je vždy a všade prekrásnym miestom pre život a uľahčujú im ho ako sa len dá. To precitnutie, keď zistia, že ide o opak, vôbec nemusí byť radostné.
Pociťovali ste niekedy zlosť pri pohľade na úspechy kolegov, ktorí sa dali na stredný prúd a zažívajú slávu?
- Ani nie. Iba som si stále hovoril: Koľkokrát ešte dokážeš začínať znova a z ničoho. Pretože čím som starší, tým mi to pripadá ťažšie. A keďže milujem stav súznenia, ktorý dokáže vyvolať len a len bigbít, nikdy som neskĺzol do lacného popu. Hoci, mohol som ako iní robiť sračky na vývoz do Ruska a zarobiť si veľké peniaze.
Zvolili ste si vyčerpávajúcu cestu...
- Nie že by som nestačil s dychom. Našťastie som sa kedysi učil tri roky spievať. Mám istý technický základ. A viem, kde a ako vokál vzniká. Rock síce nie je kantiléna, ale som za tie základy vďačný. Možno že to ani nie je spev o čo sa pokúšam. Jednoducho, rozprávam príbeh na tónoch.
Horšie však je nájsť hudobníkov, tvorivých, so skúsenosťami a ešte k tomu osobitých. A keď ich nájdem, máloktorý má energiu a trpezlivosť trmácať sa z mesta do mesta a z hotela do hotela.
Ako ste prežívali tú prestávku, keď vám zakázali hrať?
- Nebolo to príjemné. Zrazu vzniklo v živote na ktorý som bol zvyknutý vákuum. Pre mňa ako človeka, ktorý sa nikdy neflákal, to bolo čosi hrozné. Najprv som si naivne myslel, že sa to za dva tri mesiace vysvetlí. Všetko bolo nakoniec inak. Snažil som sa jednať s hudobnou agentúrou, s ministerstvom kultúry. K ničomu to ale neviedlo. Začal som vtedy trochu viac piť. A skutočne som zacítil pod sebou naklonenú plochu. Nevedel som, čo bude na druhý deň. Obvykle nebolo nič.
Steny pražských domov vtedy zdobili nápisy: Nechajte hrať Mišíka! Uvedomovali ste si v začiatkoch, do čoho sa púšťate?
- Keď som začal robiť hudbu, vôbec som sa nezamýšľal nad tým, že je rock politická záležitosť, alebo revolta. Začínal som začiatkom 60. rokov, kedy začínal byť komunizmus trochu volnejší. Zákazy a reštrikcie? Pokiaľ nejaké boli, mali skôr úsmevný charakter. Trebárs ako nás za Novotného naháňali policajti kvôli dlhým vlasom. To bola skôr sranda ako nejaká tragédia. Rock bol od začiatku generačnou záležitosťou a odchovancom swingu pripadal ako čosi primitívne. Spievali sme väčšinou anglicky, až neskôr sa začali písať české texty. Až potom sa rock stal revoltou. Boli takí, ako napríklad Olympic, ktorým sa celú éru podarilo preplávať takmer bez úhony. Vždy mali vypredané sály. Potom zas boli takí, ako napríklad Plastic People, Pražský Výběr a nakoniec aj ja, ktorí chceli vyspievať svoj názor a očakávali ich potom zákazy. Pripadalo mi fantastické spievať za komunizmu rock´n´roll, ktorý je synonymom slobody.
Podobne ako váš kolega Michal Prokop aj vy ste po "nežnej" koketovali s politikou. A chvíľu ste dokonca pobudli v parlamente ako člen Národnej rady.
- Ten čas som prežil zastrčený v lavici, zostrojenej skôr pre chlapíkov menšieho vzrastu. Ale nechcem to zhadzovať. Áno, bola to dôležitá skúsenosť. Uvedomil som si, aké je jednoduché nadávať na režim a potom, keď má byť človek skutočne konštruktívny uvedomíte si, že to vôbec nie je také jednoduché. A už vôbec nie pre mňa.
Všetko ste odovzdali hudbe, zostal čas na lásku?
- Moja prvá láska dopadla veľmi zle. Ja som totiž nevedel striedať dievčatá. Musel som sa najprv poriadne a poctivo zamilovať. A zásadne len do jednej. Akonáhle mi však začala dávať ultimáta, že buď ona, alebo hudba, nebol som schopný uvažovať logicky. Príšerne to síce bolelo, ale hudba bola silnejšia. Až neskôr som našťastie poznal aj iné vzťahy. Vrátil som sa neskoro večer z koncertu a doma navarené a ešte som tam stretol ženu s ktorou som sa mohol rozprávať o svojich problémoch a nebol som na ťarchu.
Napokon, vzal som si za ženu prekladateľku. Takže sa u nás od rána do večera hovorí o literatúre. Nakoniec, to k mojej hudbe patrí.
Michal Prokop pred vami spieval básničky Josefa Kainara. Vy ste v tom pokračovali a vzniklo Kuře v hodinkách.
- My sme šli opačnou cestou. Kým Prokop zhudobnil hotové texty, rozhodli sme sa najprv priviezť Kainarovi pásku, prehrať mu hudbu a donútiť ho aby jej dodal ďalší rozmer. Keď sme sa za ním vybrali do domu spisovateľov na zámok v Dobříši, kde žil, bol práve v dvojnásobnej tiesni. Riadil náročný literárny úrad a bojoval s ťažkou chorobou. Šokoval ma tým, aký bol tomu normálny. Dokonca si s nami zavtipkoval. Nechal si pustiť pásku, ľahol si na zem a rukou vyťukával rytmus. "Pekne vám to šliape chlapci," utrúsil. Vtom za ním prišiel nejaký človek v obleku a hovorí: Súdruh Kainar, musíte ísť na schôdzu. A on na to: Mám tu prácu. Bežte dolu dajte si kávu prídem za chvíľku. Tá chvíľka trvala hodinu a pol. Potom sme si prišli pre prvú várku textov. Druhú dopísal dva týždne pred smrťou. Tak vznikla doska "Kuře v hodinkách". Škoda, že sa Kainar platne nedožil. Tie texty boli jeho poslednými. Zomrel ako 54 ročný.
Paradoxne, vydania dosky sa nedožilo ani Flamengo, medzitým ako vylisovali platňu, kapela sa rozpadla.
Výlety do literatúry robíte rád, svedčí o tom aj spolupráca s českým básnikom Václavom Hraběm.
- To je dôkaz, že bítnická generácia nejestvovala len za morom. Keď som si prečítal jeho verše, priviedlo ma to priam do vytrženia. Hrabě videl svet nádherne roztúlane. Naviac sú jeho básne priam napáchnuté Prahou. Sršia z nich obrazy krčmičiek a ulíc, ktoré tak dôverne poznal. Mal som pocit, akoby to niekto napísal za mňa, ale trochu lepšie.
Som rád, že som týchto dvoch skvelých básnikov, ktorí predčasne zomreli, objavil. Dali mi skutočne veľa.
Na akej hudbe ste rástli?
- Vždy som obdivoval skôr čiernych spevákov. Milujem blues. Počúvam Ray Charlesa, alebo Bobby Mc Gheea, Howlin´s Wolf, Rolling Stones a samozrejme Boba Dylana. Páči sa mi, že je v nich naliehavosť posolstva. Ale najmä, necítiť v tých veciach žiadny pátos.
Inak, teraz rock počúvam veľmi málo. Vlastne iba ráno, keď sa po návrate zo šnúry preberám k životu. Vtedy si hovorím, že si musím "zakúriť v strojovni".
V poslednom čase som dokonca prišiel na chuť klasike. Najmä keď som sám doma. Pustím si trebárs Prokofjeva, Janáčka, alebo Bohuslava Martinů. A je mi fajn.
Na koncerte som videla mnoho vašich rovesníkov, nemáte chuť občas experimentovať smerom k súčasnej mladej generácii?
- Nesnažíme sa a ani sa nemienime cielene zameriavať na mladých. Nemám rád obchodné kalkulácie. A dokonca sa čudujem, že ich na naše koncerty chodí pomerne veľa. Aj keď, mali sme snahu poslednú dosku urobiť trochu "folkovejšiu". Nakoniec sa nám to však akosi vymklo z ruky...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
