ochranou rodičovských krídel to znamená: "Stretávam sa s ľuďmi, ktorí sa páčia mne, nie mojim rodičom, chodím sa večer zabávať tak často, ako chcem, prichádzam domov, keď skončí zábava, a nie v hodinu schválenú rodičovským parlamentom." To by bol život. Lenže všetko má svoju cenu. Ak chce byť mladý človek týmto spôsobom nezávislý, znamená to, že sa o seba dokáže postarať sám. Zabezpečiť si základné životné potreby. Pokiaľ vám však strechu nad hlavou a jedlo poskytujú rodičia, musíte isté pravidlá dodržiavať. Bez ohľadu na to, či máte 16 alebo 22. Stručne povedané, kým nepracujete a nezarábate si na seba, "vyskakovať" veľmi nemôžete.
V niektorých krajinách platí, že nepracuje iba ten, kto nechce. Lenže "Na Slovensku je..." 20% - tná nezamestnanosť. Samozrejme nedobrovoľná, lebo v opačnom prípade by sme asi boli najbohatšou krajinou na svete. Veľkú časť nezamestnaných predstavujú mladí ľudia, často absolventi škôl bez praxe. Nezriedka sa bezprostredne po skončení školy prihlásia na úrad práce, vyberú podporu a financujú si ňou posledné prázdniny. Po lete sa väčšina z nich púšťa do intenzívneho hľadania práce. Zistia však, že u nás chcieť nestačí. A tak sa môže stať, že sa ich návštevy na úrade práce každý mesiac opakujú. O tom ako vyzerajú dni medzi týmito "vychádzkami" nám porozprávali niekoľkí z nich.
MT Nečinnosť je hrozná
ROMAN 23 rokov - "V júni minulého roka som promoval na Ekonomickej fakulte TU v Košiciach. Pár týždňov som si chcel oddýchnuť a v júli som sa začal obzerať po práci. Bol som na viacerých konkurzoch, ale neúspešne. Preto sme sa s bývalým kamarátom vybrali do Škótska, kde sme sa chceli zamestnať na farme a zarobiť si nejaké peniaze. Žiaľ nemali sme šťastie, a tak sme sa asi po týždni, z ktorého sme väčšinu času strávili v autobuse, vrátili domov. Vzhľadom na to, že viacerí moji bývalí spolužiaci a priatelia tiež ešte nemali prácu, nebolo to až také zlé. Trávili sme voľný čas spolu, a navyše sme v radoch nezamestnaných neboli až tak dlho. Vstával som okolo ôsmej, deviatej, naraňajkoval som sa, pozrel si teletext. Veľa športujem, chodil som do posilovne, s priateľmi hrávať squash, a tenis. Neodmysliteľnou časťou môjho dňa je výjazd do mesta a obhliadka stávkových kancelárií. Už istý čas totiž úspešne stávkujem a mám vďaka tomu slušné príjmy, s peniazmi teda problémy nemám. Je to ale príjem neistý a rodičia aj priateľka na mňa tlačia, aby som si našiel normálnu prácu. Súhlasím s nimi a istotne by som si aj nejakú začal hľadať. Lebo ak človek nič nerobí, lezie to na mozog. Nečinnosť je hrozná. Situácia sa však vyvinula trochu inak. Podarilo sa mi získať víza do Ameriky a o pár dní tam cestujem za prácou. Nebude to síce zamestnanie zodpovedajúce môjmu vzdelaniu, ale istotne si zarobím lepšie než tu. Keď sa vrátim domov, verím, že budem mať aspoň čo to na začatie samostatného života." Medzi mladými vzdelanými ľuďmi je veľa takých, ktorí uvažujú ako Roman. Ak majú možnosť, odchádzajú do zahraničia. Hovorí sa tomu aj únik mozgov. "Mozgy" ale v zahraničí často robia prácu, ktorú bez problémov zvládne aj človek bez vzdelania. Napriek tomu odchádzajú lebo doma, na Slovensku, nevidia perspektívu. A nemajú ani príležitosť ju vidieť.
Medzititl.: Kolektív (aj pracovný) chýba
KATARÍNA 21: "Pred takmer troma rokmi som zmaturovala na gymnáziu, no na Právnickú fakultu, o ktorú som mala záujem ma neprijali. Prihlásila som sa teda na úrad práce, kde mi čoskoro ponúkli rekvalifikačný kurz ekonomického zamerania. Ten som ale nedokončila, pretože rodičia mi pomohli vybaviť trojročné diaľkové štúdium na práve. Cez týždeň mám celé dni voľno, až na skúškové, kedy sa učím. Vstávam okolo deviatej, niekedy si zacvičím, prípadne idem s priateľkami do mesta. Veľa času trávim s mojím chlapcom. Nenudím sa, ale často mi chýba kontakt s ľuďmi v kolektíve, spoločnosť a takisto zmysluplná činnosť. Rodičia sa síce potešia keď poupratujem dom, ale to ma neuspokojuje. Potrebujem robiť niečo tvorivé. Veď diaľkové štúdium sa predsa inak volá štúdium popri zamestnaní, takže vytvára predpoklad na to, aby človek pracoval. Snažila som sa už niečo si nájsť, ale jednoduché to nie je. Skúšala som hlavne cez inzeráty, v ktorých sa nevyžadovalo vysokoškolské vzdelanie. Väčšinou však išlo o Herbalife, a to robiť nechcem. Snažila som sa zamestnať brigádne ako čašníčka aspoň na prechodnú dobu, no chceli len vyučenú." (Vraj mali voľné miesto v kuchyni, ale sympatickú dievčinu poslali v nemenovanej reštaurácii preč, s tým, že "do kuchyne je vás škoda" - pozn. red.)
"V júni končím školu a nechcem byť nezamestnaná. Po skúsenostiach s hľadaním práce plánujem odísť na niekoľko mesiacov do Anglicka a zarobiť si nejaké peniaze, aby som sa mohla osamostatniť. Teraz mám každý mesiac tritisíc zo sociálky. To dnes stačí akurát tak na vreckové, ale vyžiť sa z toho nedá. Navyše donekonečna to takto nejde. Keď nevyjde Anglicko, budem hľadať prácu tu. Bola by som ochotná pracovať za štyri a pol čistého, ale samozrejme len na začiatok." Samozrejme. Veď 4500 korún mesačne pri súčasných cenách nájomného, či potravín perspektívu osamostatnenia neposkytuje. No ničnerobenie neprináša nielen nezávislosť, ale ani možnosť dosiahnuť ju v budúcnosti.
Medzititl: Zistil to včas
ONDREJ, 20 rokov: "Po gymnáziu som chcel študovať na Ekonomickej fakulte. Nedostal som sa tam, preto som začal chodiť na Stavebnú, aby som nemusel ísť na vojnu. Škola ma ale vôbec nebavila, po prvom semestri som to teda nechal tak. Tešil som sa, že budem mať celé dni voľno, budem si robiť, čo chcem. Radosť z vylihovania trvala asi mesiac. Rodičia spočiatku samozrejme nič netušili, no dlho sa to skrývať nedalo. Vysvetlil som im to tak, že sa chcem začať učiť na prijímačky, a opäť sa pokúsiť dostať na ekonómiu. To mi aj vyšlo, takže som začal znova chodiť do školy. Prijali ma ale na diaľkové, takže školu máme len raz za týždeň. Medzitým mám voľno a privyrábam si ako predavač v obchode. Viem sa dohodnúť a počas skúškového si môžem pracovný čas do istej miery prispôsobiť. Pravdupovediac vychutnávam teraz voľné chvíle omnoho viac, ako keď bol každý deň nedeľou. Keď skončím školu, chcem si nájsť prácu vo svojom obore a našťastie som včas zistil, že vylihovanie a poflakovanie ma šťastným neurobí."
Traja ľudia z množstva tisícov sú podľa štatistických metód vzorkou nedostatočne vierohodnou. No ich zhoda je napriek tomu nepochybne povšimnutiahodná. Všetci chcú pracovať. Hlavnou príčinou je pochopiteľne zárobok. Oni si však zároveň uvedomujú, že ničnerobenie im spokojnosť neprinesie. Chcú robiť niečo zmysluplné, vidieť výsledky svojej činnosti a presviedčať nielen okolie ale predovšetkým samých seba, že niečo dokážu. Nezávislosť a samostatnosť predsa nie je len o tom, že si sami kúpite byt a zaplatíte večeru. Znamená aj dôveru v samého seba a vo svoje schopnosti. V našej krajine ale nestačí len chcieť. Musíte byť prvý, druhý, tretí alebo štvrtý. Lebo pri 20% - tnej miere nezamestnanosti každý piaty stráca šancu na nezávislosť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
