A s ním i celá vláda a koalícia.

Strana demokratickej ľavice, druhý najpočetnejší subjekt koaličného štvorspolku (a prvý najvplyvnejší, keďže SDK niet), de facto vyslovila Mikulášovi Dzurindovi ako premiérovi nedôveru. A tým aj prakticky šestici svojich ministrov; každý, ktorý hlasoval "za" návrh opozície, predsa vedel, že s premiérom padajú i ministri. Ako jednoznačné GESTO nedôvery sa dá chápať i deväť zdržaní sa. Faič, Tuchyňa a spol. vyslali signál, že strane sa pri moci ešte ľúbi, premiér a jeho vláda však vôbec nie. Hlasovanie teda ukázalo, že dve tretiny poslaneckého klubu SDĽ si želajú iný kabinet s iným predsedom. Zatiaľ ale nie inú koalíciu.

Samozrejme, reálne vláda ohrozená nebola. To by sa k iniciatíve opozície musela pridať ľavica temer kompletne, čo bolo iluzórne. Aj keď ale otázka takto nestála, konzekvencie sú neúprosné. SDĽ je fatálne rozčesnutá na dve krídla a od tejto chvíle je evidentné, že s týmto poslaneckým klubom nie je naďalej v stave garantovať podporu vládneho programu. Treba veru vidieť i širšie súvislosti - tí štrnásti z SDĽ, ktorí hlasovali za návrh či sa zdržali, si vypísali od tejto chvíle akúsi vnútrokoaličnú exkluzivitu. Ustajniť ich a primäť k disciplíne pri jednotlivých vládnych návrhoch sa môže ukázať veľmi problematické.

Migaš a jeho ľudia takto včera položili nôž na krk koaličným partnerom. Tým, že ukázali odhodlanie hnať "ľavicovejšiu a sociálnejšiu politiku" do hraničných krajností, postavili SDK a spol. už pre najbližšie dni a týždne pred zničujúcu dilemu: Buď bude "ľavicovejšie a sociálnejšie", alebo nebude koalícia.

Mikuláš Dzurinda včera utrpel víťazstvo, ktoré nazvať Pyrrhovým by bolo milosrdné. Ak kompániu a seba na jej čele chce ešte udržať, tak od tejto chvíle môže iba za cenu, že si nechá od postkomunistov diktovať. SDĽ týmto gestom rozprášila pravidlá rovnej hry - pokiaľ pre ostatných partnerov zostáva táto koalícia bezalternatívna, "migašovci" demonštrovali inklináciu k iným riešeniam. To je psychologická prevaha bezohľadnejšieho, z ktorej sa dá zlato dolovať.

Napriek povedanému, Jozef Migaš ako vodca rebélie stratil morálne právo zostať v kresle predsedu NR SR. Ako druhý najvyšší ústavný činiteľ vzišiel z tých istých politických dohôd, ktoré teraz svojím hlasovaním proti Dzurindovi poprel. Nič na veci nemení, že celá konštelácia nespadla a politicky je jeho odvolanie nemožné. Dzurinda by mal odstúpenie svojho ústavného kolegu nastoliť na najbližšej koaličnej rade. Samozrejme, nestane sa.

V SDĽ sa ale rozpútal boj na politický život a smrť. Preto ani Migaš sa nemôže rozplývať blahom. Ak svoje posolstvo už adresoval októbrovému zjazdu SDĽ, na ktorom ho chcú zosadiť Ftáčnik i Kanis, tak fakticky prehral. Ako človek navyše odhalil svoje suterénne vnútro, ktoré je u politika nesmierne rizikové. Nikto súdny totiž nepochybuje, že až k takejto diverzii ho dohnala iba pomstychtivosť za Košovana. Pripomeňme ešte raz - kým sa Dzurinda neodhodlal k elektrárenskému rezu, títo dvaja fungovali ako personálna únia, ako akýsi nepísaný najvyšší orgán koalície.

Včerajšok ešte vládnu koalíciu nerozložil. Ukázal ale, ako blízko má k rozkladu. Dzurinda prežil, je však ešte väčšmi oslabený, závislý na vývoji nálad a pnutí v SDĽ. Čo asi včerajší štvrtok sotva prežije, to sú vládne reformy.