Horňáková vystúpila v košickom GeS-klube. Predstavila sa tu aj so svojou sprievodnou skupinou SH Band v zložení Jana Krajčovičová (klávesy, akustická gitara, vokál), Gustáv Čech (elektrická gitara, vokál), Vlado Brcho Kaňák (bicie a perkusie) a Paľo Smolka (basgitara). Hlavná protagonistka večera koncert uviedla slovami: "Som rada, že ste dnes večer prišli. Ja a moji priatelia sme sa na tento klub veľmi tešili, preto sme tých štyristopäťdesiat kilometrov radi absolvovali. Počuli sme totiž veľa chýrov o tom, aká vynikajúca atmosféra tu býva." Nuž, zdravá dávka optimizmu a entuziazmu sa nezaprela. Návštevnosť koncertu bola totiž vzhľadom na kvalitu i renomé účinkujúcich prudko žalostná, možno tridsať platiacich. Človek už naozaj nevie, čím by sa dalo tunajších ‚priaznivcov' kvalitnej domácej produkcie prebrať z letargie...

Jadro programu tvorili hlavne pesničky z pripravovaného nového albumu, ktorý má názov "Dívam sa z okna." Jeho vydanie sa však potýka s problémami s vydavateľstvom. Na margo toho Soňa uviedla:

"Vydať v dnešnej dobe takýto album nie je ľahké. Sama neviem, kedy sa objaví. Ak aj áno, tak len v menšom náklade. Ale dúfam, že tí, ktorí budú mať záujem, sa k nemu dostanú."

V každom prípade mali návštevníci koncertu možnosť vychutnať si Horňákovej skladateľskú, spevácku a muzikantskú virtuozitu i hudobnícke výkony jej spoluhráčov. Predvádzaná tvorba veľmi zaujímavo prekračovala hranice rôznych štýlov - od gitarového folku cez blues a šansón až po vkusný pop-rock, nápaditý a na výbornej inštrumentálnej úrovni. Soňa sa popri speve, hre na klasickú ‚španielu', dvanásťstrunovú ‚akustiku', fúkaciu harmoniku a tamburínu predviedla aj ako priam neočakávaná šoumenka.

"Mnohí ľudia o mojich skladbách vravia, že sú smutné a neviem aké ešte. Mne sa zdajú veselé, ja predsa nie som žiadna zachmúrená osoba, hoci občas, keď sa nad niečím zamyslím, sa tak asi tvárim. Alebo možno je v tých pesničkách aj veselosť aj smútok. Dva v jednom, to je dnes predsa moderné."

Zmysel pre humor naplno prejavila vo vstupe na tému návštevy osláv Rock FM Rádia, diskotékových kalerábov a tancov, ktorá vyvrcholila búrlivou improvizáciou na dancefloorové motívy, sprevádzanou spevom o zážitku z motorestu. Ani pri návrate ku klasickému programu si neodpustila trefné komentáre. Trebárs pred skladbou Niečo ako blues odznelo nasledovné: "Túto vec som zložila počas štúdia na VŠ. Ostatní kolegovia z internátu sa vybrali do kina. Ja som nemala peniaze, zostala som teda sama na izbe. Tancovať ma nikto nevolal, tak som si začala brnkať kvázibluesové motívy. Klasické blues totiž využíva dvanásť taktov. Ja som to nejako nepočítala, raz som hrala dvanásť, inokedy trinásť, štrnásť, ako prišlo. Až mi človek, ktorý vraj má na hudbu školy povedal, že to nie je blues, lebo to nemá dvanásť taktov. Odvetila som, že je to niečo ako blues. Tak tie takty skúste teraz spočítať."

V takomto príjemnom a uvoľnenom duchu sa niesol celý večer. Ten vyvrcholil už klasicky (aj z televízneho Triangla spred x rokov) známou skladbou Biely pavúk, opäť zakončenou bujarým improvizovaním. Je naozaj škoda, že na nespornú kvalitu dnes chodí tak málo ľudí. Žeby dnešnej populácii naozaj stačili len telenovely a iné ‚delikatesy'?