PhDr. Klaudia Buganová, etnografka Vsl. múzea.
Vyvrcholením veľkonočného trojdnia je Biela sobota. Pôvod pomenovania tohto tretieho dňa nie je celkom potvrdený. Pravdepodobne ho môžeme dať do súvisu s množstvom pokrstených ľudí v tento deň. Títo novokrstenci si mohli po pokrstení obliecť biele rúcha, biele košele. A tak táto farba, ktorá symbolizuje nevinnosť a pokánie sa odrazila aj vo všeobecne používanom názve tohto výnimočného dňa.
Na bielu sobotu sa obyčajne na cintorínoch konal po západe slnka slávnostný sprievod, pri ktorom bola nesená soška Vzkrieseného Krista. Procesiu viedol miništrant s ozdobeným krížom, v strede sprievodu išiel kňaz s monštranciou pod baldachýnom. Doprevádzali ho štyria muži a tiež požiarníci v uniformách, ktorí držali službu pri Božom hrobe.
Do kostola povolávala Cirkev svojich veriacich až po zotmení, kedy sa konala slávnostná veľkonočná vigília. Pred obradmi sa na kostolnom dvore spaľovali sväteniny bahniatka posvätené v predchádzajúcom roku a starý olej z lámp. V ľudovej terminológii sa tento úkon nazýval paľeňe Judaša. Niektorí ľudia si donášali domov uhlíky z popola, ktoré používali ako ochranu pred požiarom.
Veľký dôraz v tento deň sa kládol na prípravu veľkonočných jedál, ktoré sa mali konzumovať v nasledujúce dni. Sviatočné pokrmy sa pripravovali v každej domácnosti už od skorých ranných hodín. Spravidla mala každá gazdiná svoj zaužívaný postup. Upiekla biele kysnuté koláče - pasky, uvarila z mlieka a vajec syrek, vo vode varila šunku, klobásky a vajíčka. Všade však boli obľúbené a známe aj miestne krajové špeciality. Niekde pečený baránok pozostávajúci zo zmesi mäsa, vajec, žemlí, klobásky a zelenej vňate, inde pečené jahňa, aj huspenina.
Aby po dlhom pôste kaloricky výdatné jedlá ľuďom nezaškodili, nechali ich posvätiť v kostole. V našich mestách a dedinách sa svätia jedlá v sobotu po vigílii alebo v nedeľu ráno. Svätenie vykonáva kňaz za asistencie miništrantov a kostolníka. Tento obrad má zvlášť dôstojný a okázalý ráz u obyvateľov grécko-katolíckeho a pravoslávneho vierovyznania. Celá pospolitosť, ktorá sa zúčastňuje na Veľkonočnú nedeľu bohoslužieb v chráme, sa za hlaholu zvonov odoberie na kostolný dvor, kde čaká na sprievod. Všetci položia prútené košíky rôznych tvarov na zem. V nich sú poukladané všetky druhy obradných veľkonočných jedál, ktoré starostlivé ženy pekne, dôkladne v presnom poradí vložili do košíka a zakryli ho vyšívaným alebo tkaným obrúskom. Na žiadnom nechýba nápis Christos voskres. Tam, kde dodnes pečú veľké okrúhle koláče v peciach - pekárnikoch, preliažu ich peknou stuhou a tiež položia pred košík. Sú nielen vizitkou šikovných a zručných rúk, ale tiež ukážkou dodržiavania tradície jedného špeciálneho druhu slovenského veľkonočného pečiva.
Kňaz vykonáva obrad svätenia s veľkou dôstojnosťou. Výdatne okiadza tymianom nielen košíky, ale aj prítomných. Celý zástup obchádza tri krát, skláňa sa nad košmi, z ktorých medzi tým sňali obrúsky a kropí razantne ich obsah. Po tretej obchôdzke zastane pred hlavným vchodom, kde pri improvizovanom oltári dokončí službu. Poblahoslaví veriacich, ktorí sa rýchlo rozchádzajú, pretože ešte stále platí povera, že ten kto s jedlom prvý dobehne domov, najskôr zoberie z poľa úrodu.
Konzumovanie pokrmov prebiehalo podľa zaužívaného rituálu. Matka, alebo najstaršia žena v rodine rozdelila každý druh jedla na toľko častí, koľko bolo pri stole prítomných. Potom sa všetci pomodlili a brali si kúsky do úst. U katolíkov jedli ako prvé jedlo vajíčko spoločne v kruhu domácich. Jednak preto, aby rodina držala spolu ako to bielko a žĺtko vo vajíčku. Spoločné konzumovanie malo aj ten dôvod, že ak sa niektorý člen rodiny niekedy ocitol v nebezpečenstve, mal si spomenúť s kým jedol toto vajíčko. Obdržal pomoc, buď konkrétnu, alebo aspoň duševnú potechu pri pomyslení na blízkych.
Vajíčka boli oddávna starým symbolom Veľkej noci. Aj kresťanstvo adaptovalo staroveký význam vajička v zmysle podobenstva zmŕtvychvstania Ježiša Krista.
Za najkrajšie boli považované vajíčka zafarbené červenou farbou. U nás si ľudská fantázia a tvorivosť skutočne našla široké uplatnenie na krehkej a tenučkej škrupinke. Ozdobené vajíčka kraslice boli určené oblievačom. Všetkým chlapcom, mládencom a mužom, ktorí na veľkonočný pondelok poriadne obliali, či vyšibali ženskú časť populácie. Dievčatá sa na nich tešili, aj keď predstierali obvykle iný, odmietavý postoj. Každá totiž chcela byť zdravá, čerstvá, pracovitá, šikovná a usmievavá, čo jej mala zaručiť iba výdatná nádielka. Hovorí sa, že tento zvyk nás odkazuje tiež na veľmi starú tradíciu. Robí sa to preto, lebo ženy v Jeruzaleme šírili správu o zmŕtvychvstaní Ježiša s radosťou. No tí , ktorým sa to nepáčilo, rozháňali hlúčiky žien vodou a korbáčmi.
Popoludní na veľkonočný pondelok sa mládež rada zabávala, lebo to bola prvá povolená veselosť od fašiangov. Dievčatá vybehli niekde na lúku, kde sa hrali hry, tancovali slávnostné chorovody a krútivé tance. Spoločne s mládencami sa v podvečer stretli v niektorej z kúdeľných izieb, kde doniesli pohostenie, spievali, šantili a tancovali až do rána.
Autor: Odhad nášho rastu sa zníži
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
