kresťanská. O židovskej veľkej noci, ale aj o všeličom inom, sme sa porozprávali s predsedom Židovskej náboženskej obce v Prešove Deziderom Landom (na obr.).
"Veľká noc je pre Izraelitov sviatkom putovania. Oslavuje sa každý rok a začína sa v predvečer pätnásteho dňa nisanu. Toho roku pripadla na devätnásteho apríla. Hoci je kalendárny rok 2000, podľa biblického kalendára je to už rok 5760. Sviatky trvajú v Izraeli sedem dní, v diaspóre osem. Veľká noc je pre Izraelitov "pesah" a pripomína izraelský odchod z otroctva v Egypte.
A čo je pre pesah charakteristické? "Sprevádza ho mnoho zvláštnych predpisov a zvykov. Prísny zákaz používať chamecu, čiže kvasených potravín, hlavne chleba." Ako D. Landa povedal, veľmi prísne sa rozlišuje ortodoxný a reformovaný prístup. "Nemáme tu dostatočnú možnosť všetko dodržiavať. Nemáme žiadnu možnosť dostávať sa ku košernému mäsu. V Prešove sa vôbec nepripravuje, je to možné len v Košiciach a to je už príliš komplikované. Čo je možné, to dodržujeme podľa ortodoxných zvykov. Napríklad sa musí vymeniť riad. Používa sa riad, ktorý je určený iba na sviatky. Sviatky dodržujeme podľa svojho svedomia, buď prísne biblicky konzervatívne, alebo modernejšie.
Ktorý pesah bol pre vás najkrajší, na ktorý najradšej spomínate?
"Pre každého súverca je najkrajším zážitkom pesah v rámci najbližšej rodiny, keď bol ešte mladým chlapcom. Je to predvečer sviatku, opísaný v knihe Hagada. Otec rodiny podľa tejto knihy vysvetľuje ako to bolo v otroctve, ako prebehlo vyslobodenie, čo sa môže jesť, čo piť. Spomínam si, že v mierovom pôsobení sa každý člen rodiny musí oprieť o kreslo a sedieť čo najpohodlnejšie. To vyznačuje našu slobodu, ktorú prežívame."
Tak to je v čase mieru. D. Landa si však zaspomínal aj na ťažšie časy, na obdobie vojny. "Genocída je najstrašnejšia rana pre židov. Priamo v Prešove sme stratili šesť tisíc našich občanov. Bolo to najstrašnejšie otroctvo. Ešte horšie ako egyptské. Ja som šiel s prvým transportom, v ktorom bolo tisíc mladých ľudí. Z nich sa nevrátil nikto, len ja. Bol to transport do Lublina. Zachránil som sa jedine preto, lebo som sa dostal do jediného transportu, ktorý odišiel po šiestich týždňoch z Lublina do Osvienčimu. To ako som sa zachránil v Osvienčime je veľmi dlhá história. Musel to ale byť nejaký osud, či zázrak."
Ste predsedom náboženskej obce, ako vyzerá váš deň, čo robíte?
-"Od roku 1980 som predsedom. Moja kompletná životná náplň je práve židovská náboženská obec. Starám sa o ňu. Podľa možností, všetko čo bolo zničené, za Slovenského štátu a totality napravujeme. Podarilo sa nám inštalovať židovské múzeum, ktorého relikvie boli dvadsať rokov v múzeu v Prahe. Toto je môj život. Starám sa a obnovujem čo sa dá. Okrem toho, myslím si, že kto nemiluje prírodu nemiluje ani seba samého. Je pre mňa obrovskou radosťou zo života, keď si niečo vypestujem v záhradke, keď všetko kvitne. Akonáhle príde jar, obnovujem pri chatke všetko čo je možné, sadím, opravujem, očisťujem. Po rodine a cirkvi je príroda spojená s chatkou - mojou najväčšou radosťou zo života."
Určite je však niečo, čo o vás verejnosť nevie.
"Pokúšam sa napísať dejiny židov na Východnom Slovensku. Spoločne s profesorom Kónyom sme na základe vedeckého ponímania napísali vedecký životopis, vydali sme dve brožúrky. Vystupujem v televízii, rozhlasoch k rôznym príležitostiam. Snažím sa pomôcť každému v rámci ekumenických snáh. Mávam príhovory pri sviatkoch iných cirkví. Okrem toho sme v rámci ekumenizácie veľmi povďační veľadôstojnému pánovi pápežovi za to, že žiadal odpustenie hriechov za našu genocídu. Ctíme si, že sa ako bývalý väzeň v Osvienčime angažuje v ekumenizácii. Je to rukolapne vidieť, lebo spojuje kresťanské cirkvi. Je pre nás obrovským zadosťučinením, že sa uznáva starý zákon, ktorý spolčuje monoteicky založených veriacich."
Ako teda hľadíte na kresťanské veľkonočné sviatky a zvyky?
"Rozdiel je každému jasný. Ja aj mnoho ďalších súvercov sme toho názoru, že keď žijeme v prostredí, kde žijeme, tak sa prispôsobujeme. Aj keď to nie je náš sviatok, či náš obrad, veľkonočné oblievačky či šibačky poznáme a samozrejme sa na nich zúčastňujeme. Pre nás to bolo to isté, keď sme mali známe medzi kresťankami, či inými dievčatami, veľmi radi sme ich prišli vyoblievať. Prispôsobenie je veľká možnosť lásky k blížnemu. Nevidím žiadny dôvod, prečo by sme sa neprispôsobili.
Na záver sme D. Landu opýtali, čo by ešte chcel dosiahnuť, po čom ešte túži.
"Prežil som oveľa viac zla ako dobra. Bol som v koncentráku, vo väzniciach, ale zostal som dosť optimisticky naladený, a ľudia, ktorí ma poznávajú, vedia veľmi dobre, že mám osemdesiatosem rokov. Myslím si, že len človek, ktorý pracuje pre kolektív, má hodnotu. Dokázal som mnoho aj v športe. Bol som generálnym tajomníkom dnešného Tatranu, ktorý sa predtým volal Slávia, alebo Sparta. Robil som inštruktora plávania a lyžovania. Všetko toto som robil s láskou a dobrovoľne, bez platu. Môj život je vyplnený. Do budúcnosti už mnoho neočakávam. Chcel by som ešte urobiť voľačo ohľadne obnovy našich objektov. Veľké cesty, či rekreácie už nie sú náplňou môjho života."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
