ostatnej remíze na domácej tráve s Prievidzou, sa osud HFC Humenné v najvyššej súťaži naplnil... Nie iba preto M. Hajdučko ňou nie je nadšený. Odkedy sa minulé leto vrátil do materského klubu po dvojročnom pôsobení v Prievidzi, zranenia ho prenasledovali ako na bežiacom páse. Takže svojimi skúsenosťami nepomohol tak, ako by si sám želal. Pretrvávajúce zdravotné problémy spôsobili, že i proti prievidzskému Baníku nebol stopercentne fit a do hry zasiahol až zhruba po hodine hry...
"Pôvodne som nemal byť ani na lavičke," boli prvé Hajdučkove slová po zápase. "Bolesti v nohe stále pociťujem, no napokon som sa dal trénermi nahovoriť, aby som bol k dispozícii aspoň na polhodinu. U mňa je to však v tejto sezóne pravidlom, že nastupujem nedoliečený. Stále sa mi zranenie obnovuje. A ak futbalista nie je zdravý, nemôže ani odovzdať na trávniku plnohodnotný výkon. Skúsenosťami a poznatkami o mužstve, v ktorom som dve sezóny pôsobil, som však napokon veľmi nášmu mužstvu nepomohol..."
Naozaj iba verdikt spoza "zeleného stola" vami tak zalomcoval, že ste sa nezmohli na obvyklý domáci výkon, podložený aspoň príslovečnou humenskou vervou? "Nemyslím, no určite i to sa pod náš matný výkon podpísalo. Podľa mňa, okrem toho sa od nás odvrátila aj futbalová šťastena. Veď do prestávky sme vyvinuli silný tlak, vypracovali nejaké šance. Keby sa niektorá z nich ujala, som presvedčený, že Baník by sa potom rozsypal. Po tom, čo sa udialo u nás po zápase so Slovanom, napätie a nervozita stále panujú. Nielen iba vo vnútri mužstva, ale i v hľadisku nášho štadióna. Na to sa však neradno vyhovárať. Body sme doma stratili vlastnou vinou. Zbytočne to teraz zhadzovať na psychiku, nerovný terén ihriska, na menej kvalitnú loptu a podobne. Skrátka, doma sme iba remizovali, ale nemyslím, že by sa futbalový život pod Vihorlatom mal týmto zastaviť. Stále máme o čo hrať."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
