pohľadávkami zamestnancov tejto firmy. Jedným z jej najväčších dlžníkov, je však podľa našich informácií Slovenská Kreditná Banka. "Dozvedeli sme sa to 19. augusta 1999, keď bolo firme doručené upovedomenie o začatí exekučného konania na majetok Chirany Prema a. s. Humenné v prospech Slovenskej Kreditnej Banky," povedal nám člen Rady OZ KOVO Jozef Balica. "SKB si uplatňovala pohľadávku voči Chirane vo výške 105 miliónov korún. Zarážajúce na tejto skutočnosti bolo to, že v tom čase nám nikto z kompetentných nevedel vysvetliť o aké prostriedky sa jedná. Nevedeli sme, či to boli prostriedky priamo poskytnuté do Humenného za účelom oživenia fabriky, alebo či bola Chirana Prema založená v prospech iných subjektov, ktorým bola poskytnutá táto pohľadávka, ako úver, alebo ako záložné právo," dodal J. Balica.

V súvislosti s uvalením nútenej správy na Slovenskú Kreditnú Banku (SKB) Národnou Bankou Slovenska nás zaujímalo, kedy SKB poskytla Chirane tento úver, respektíve na čo bol použitý. Oslovili sme preto bývalého riaditeľa firmy Alexandra Dvulita. Ten nám potvrdil, že sa jednalo o úver na kúpu rozpracovanej výroby, ktorá nebola majetkom Chirany Prema a. s., Humenné. Na túto kúpu sa použila dominantná časť úveru. Na čo bola použitá zvyšná časť úveru Dvulit nepovedal. Nedozvedeli sme sa ani výšku úveru ani termín, kedy ho firma dostala. "My sme neboli subjektom, ktorý by robil obchod, boli sme iba výrobná fabrika," dôvodil ďalej bývalý riaditeľ Dvulit. "Všetky obchody realizovala firma Chirana Export - Import Piešťany. Na rok 1999 sme s ňou riadne uzatvorili a podpísali kúpno-predajnú zmluvu na istý rozsah výroby. Mali sa zrealizovať tri obchody v Egypte, Indii a pre ruský Gazprom. Dostali sme na stôl odberové množstvá. Tie sme splnili, ale všetky obchody padli a úver ostal na firme. Takže peniaze za tovar sme už späť nedostali."

Bývalý riaditeľ Dvulit zároveň uviedol, že požadoval potrestanie tých, ktorí vypracovali plán činnosti na rok 1999, podpísali kúpno-predajné zmluvy na dodávku tovaru, ale obchody nezrealizovali. Nič sa však podľa neho nestalo. V takých podmienkach sa ako povedal "ďalej nedalo robiť. K prvému júnu 1999 som žiadal o náhradu škody plus výšku účtovnej straty v objeme 21 miliónov korún. Keď sme nič nedostali, tak sa už nedalo viac robiť," uzavrel Alexander Dvulit.