viac ako osem rokov a jeho meno je Prešovčanom známe hlavne z každoročných Džezových dní. Nový album Bratislava Blue bol pokrstený práve v pivničných priestoroch prešovského Pilsner Pubu. Aj to bol dôvod, prečo sme Petrovi Cardarellimu položili niekoľko zvedavých otázok.
Už ste v Prešove hrali mnohokrát. Ako sa vám však páči takáto "tesná" klubová atmosféra Pilsner Pubu?
- Cítim sa veľmi príjemne. Ľudia tlieskajú po každom sóle, usmievajú sa a navyše, je tu výborná rezonancia. Ak by som to mal porovnať s mojim účinkovaním vo veľkých sálach, tu je to o čosi osobnejšie. Vidím na všetkých ľudí. Môžem komunikovať pohľadom. Ak sa na niekoho usmejem, úsmev sa mi vráti.
Je možné porovnať atmosféru tohto džezového klubu s džezovými klubmi v Amerike?
- Myslím, že džez je teraz viac preferovaný Európe ako v štátoch. Veľa Američanov odchádza hrať do Európy, lebo v Amerike chcú mať ľudia všetko rýchlo, okamžite. Jedia rýchlo, spia rýchlo, všetko robia veľmi rýchlo. Nemajú čas na to, aby počúvali klasický džez. Pretože ak chcete skutočne počúvať džez, potrebujete čas, aby ste vypočuli všetky príbehy vyrozprávané hudbou.
Bol toto dôvod prečo ste sa rozhodli prísť na Slovensko?
- Sčasti áno.
A čo ostatné dôvody?
- Tie sú veľmi osobné. Pôvodne bola najväčším dôvodom láska, no teraz je to len hudba. Mal som za ženu Slovenku z Banskej Bystrice, s ktorou sme sa zoznámili v Bostone v Amerike. Medzi nami je však už koniec. Paradoxne som ja ostal na Slovensku a ona odišla do USA. Viac však o tom nebudem hovoriť.
Takže vaším dôvodom, prečo ostávate na Slovenku je džez. Na svete je nové CD. Ako sa vám spolupracovalo s Dodom Šosokom?
- Nemôžem povedať, že to bola spolupráca len s ním. Bol jedným z viacerých, ktorý na albume spolupracovali. Snažil som sa skomponovať hudbu tak, aby sedela každému, kto sa na tvorbe albumu zúčastnil. Napísal som dve melódie pre Petra Lipu, lebo som poznal jeho štýl. To isté platilo aj o Dodovi, Paľovi Bodnárovi a ostatných. S týmito ľuďmi som sa poznal už od roku 1992 a tu a tam sme spolu hrávali až do dnešných dní. Takže tento album je skôr o hudbe a mojich priateľoch na Slovenku, o ľuďoch, ktorý pre mňa otvorili dvere.
Ako vidí Američan slovenskú realitu?
- Božie mlyny melú na Slovensku veľmi pomaly, ale veľmi príjemne. Viac rodín tu dokáže jesť spoločne nedeľný obed, vidieť tu viac mladých otcov, ako sa prechádzajú po ulici so svojimi deťmi, je tu omnoho viac veriacich. Na Slovensku sú krásne ženy (túto vetu zvládol Peter Cardarelli bezchybne po Slovensky - pozn. red.) Ženy s troma deťmi stále vyzerajú ako tínedžerky. Život v Amerike sa točí okolo peňazí, peňazí a opäť peňazí. Tento trend sa dostáva aj tu, ale tu majú ľudia ešte stále čas na spoločnú večeru. Mám tu viac priateľov ako v Amerike. Navyše, berú ma tu ako umelca. V štátoch mi dokonca aj kuchár mohol prikazovať, čo mám hrať. Okrem toho, na Slovensku sa kladie väčší dôraz na hudobné vzdelanie. V Amerike pred časom zrušili povinné hudobné vzdelanie na školách, čo pokladám za veľké mínus. A ak by som mal moc na Slovensku niečo zmeniť, rozhodne zastavím prílev západných trendov. Drogy, prostitúcia, mafia - to by tu nemalo byť. V čase keď som tu prišiel, nevidel som toľko žobrákov na uliciach ako teraz. Je to smutné.
Čo myslíte, ako by sa vyvíjal váš život, keby ste neprišli na Slovensko?
- Myslíme si, že nad svojim životom máme kontrolu. Ale vždy sa stane niečo, čo naše očakávania zvráti o 360 stupňov. V roku 1985 som mal ťažkú autonehodu a nemohol som hrať s kapelou, preto som začal učiť na škole. Potom som sa v Bostome zoznámil zo svojou ženou, prišiel som na Slovensko a teraz je koniec nášmu vzťahu. Preto si veci neplánujem. V živote je nevyhnutné improvizovať a to je koniec koncov aj základný princíp džezu. Narodil som sa improvizátorom.
Máte talianske meno. Sú vaši predkovia z Talianska?
- Áno.
Nechcete sa tam vrátiť?
- Keď som sa túto otázku opýtal môjho starého otca, povedal: "Prečo? Veď tam sme boli chudobní! Tu je nám dobre!" No ja by som si tam rád zahral.
Autor: Ľubica Pariláková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
