vyprofilovala ako vnútorná opozícia v koalícii". Autori týchto úvah by veru mali vrátiť školné (symbolicky - za komunizmu ho neplatili). Situácia sa má totiž omnoho perfídnejšie: Momentálna pozícia SDĽ, zadefinová materiálom z poslednej Koaličnej rady, fakticky ruší koalíciu v základnom význame slova. To jest vo význame politického krytia vládneho programu. Tá parlamentná podpora, ktorej sa "teší" Dzurindov kabinet dnes, je jednoducho "redšia", než bola v čase podpisu koaličnej zmluvy. "Redšia" o Stranu demokratickej ľavice.
Kabinetný príklad, ako toto zriedenie funguje, nastolil piatkový summit Migaš-Fico. Po schôdzke, iniciovanej lídrom mimoparlamentného gigantu Smer (23% v poslednom prieskume), Migaš deklaroval podporu ústavnej zmeny, ktorú Fico zamýšľa predložiť. Nemá chlapec malé ambície - navrhuje, aby privatizáciu bánk a tzv. prirodzených monopolov schvaľoval parlament ústavnou väčšinou 90 hlasov. Migaš je rozhodnutý predniesť túto požiadavku na najbližšej Koaličnej rade.
Predseda SDĽ týmto oznámením prelomil dohodu o privatizačnej koncepcii vlády, uzavretú na jeseň po tvrdých a dlhých rokovaniach, ktorých výsledkom bol práve koaličný kompromis. SDK, SMK a SOP ustúpili vtedy od predstavy, že sa predá celá "stratégia" bez blokačných zostatkov štátu (v prirodzených monopoloch SPP a SE boli stanovené na 51%). A vycúvali aj od toho, že by sa o privatizácii v parlamente vôbec nemalo rokovať. SDĽ zase spustila z blokácie štátu v bankách a prestala trvať na rozhodovacích kompetenciách NR SR vo vzťahu k privatizácii. Výsledkom boli kompromisné čísla a také znenie novely, ktoré vláde kladie za povinnosť predkladať privatizačné projekty na posúdenie parlamentu, ten ich však môže iba (ne)vziať na vedomie.
Migaš teda chce otvárať, proti elementárnej koaličnej etikete, už raz uzatvorenú tému. A to ešte s patričným zosilnením - o ústavnej väčšine totiž ani v najkrajnejších variantoch, predkladaných SDĽ, predtým reč nebola. Keďže si dobre uvedomuje, že ani s HZDS a SNS na zmenu ústavy nedočiahne, ponúkajú v tandeme s Ficom i náhradný variant, ktorým by si parlament privlastnil privatizačné rozhodovanie obyčajnou nadpolovičnou väčšinou.
Detaily sú nepodstatné, dôležité je iné: Jozef Migaš zvysoka ignoruje vlastnoručne podpísané pravidlá koaličnej zmluvy a nanáša na stôl zásadnú a nesmierne konfliktnú tému, v ktorej sa už raz zrodil konsenzus, zahŕňajúci aj jeho SDĽ. Migaš vzal čelným útokom krehkú koaličnú zhodu v privatizácii štátnych monopolov, ktorú už predpisujú dokonca aj vládne materiály schválené v parlamente. Ficovo ústavné porno napríklad znamená, že medzi podnikmi, kde by si mal štát ponechať blokačné percentá, by sa opäť objavili Slovenské telekomunikácie, teda firma, ktorej privatizácia je už v pokročilom štádiu. Ak by novela prešla, trojica investorov, ktorí už vynaložili na účasť v tendri nemalé prostriedky, by "utrela nos". Slovensko by spáchalo jeden z najťažších zločinov, aké sa evidujú v svete biznisu - zmenu pravidiel hry behom súťaže.
Toto je však už anarchia a cirkus, nie civilizované a zodpovedné vládnutie. Pritom diskusiu si ani nezaslúži vecná podstata návrhu - všade vo svete sú privatizačné rozhodnutia doménou exekutívy, legislatíva má na starosti vždy iba vymedziť právny rámec tohto rozhodovania. Veci sú teda jasné. Jozef Migaš a RV SDĽ vyslovili nedôveru nielen premiérovi a vlastnej vláde, ale aj vládnemu programu a dohodám, ktoré predtým v koalícii uzavreli.
Keď presne pred štyrmi rokmi predsedom SDĽ zvolený Migaš z prvomájového suda vyhlásil, že "treba ísť do pivnice o oprášiť Marxa", vyzeralo to na veľkú srandu. Dnes sa zdá, že až taká sranda to zase nebude.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
