detronizácie Mečiara v marci °94 evidujeme už desiatky opozičných pokusov so železne sa opakujúcimi scenármi i výsledkami - veľký cirkus na konci s nulou. Nečudo, veď túto z princípu výnimočnú ústavnú možnosť všetky jestvujúce opozície zneužívali na medzivolebnú kampaň s pekelným rámusom.
V slávnej tradícii sa pokračuje i dnes, keď sa na podnet 29 signatárov HZDS a dvoch z SNS ide odvolávať minister vnútra Ladislav Pittner. Ako "obeť" je doslova symbolický - akoby otváral druhé kolečko incenácií v tomto volebnom období. Neúspešné odvolávanie premiéra pred dvomi týždňami sa totiž dá vnímať ako symbolické zavŕšenie oblúka, ktorý začal písať práve Pittner v januári °99, keď ho ako vôbec prvého z tejto garnitúry HZDS povolalo na koberec. Vtedy Pittner dopadol skvele - za nedôveru hlasovalo iba čosi cez 30 poslancov... "Obžaloba", inšpirovaná čerstvou tragédiou Jána Duckého, bola tiež skvelá: HZDS vytýkalo ministrovi vnútra, necelé tri mesiace po nástupe do funkcie (!!), "nezvládnutie boja proti politickému terorizmu".
Argumenty, pod ktorými vytiahla opozícia proti Pittnerovi druhýkrát, sú presvedčivé asi rovnako: Polícia "neprimeraným a protiprávnym spôsobom" vnikla do domu Vladimíra Mečiara a odviezla ho na výsluch. Tu hneď povedzme to najzásadnejšie: O adekvátnosti a zákonnosti akcie prepadového komanda dnes môžu existovať iba subjektívne verzie. Záväzný verdikt v tomto smere je povolaná vyniesť až Generálna prokuratúra (a interne inšpekcia ministerstva vnútra), u ktorej, mimochodom, prostredníctvom prezidenta práve HZDS iniciovalo preskúmanie akcie. A dovtedy je ako názor Pittnera, tak Dzurindu, a rovnako aj HZDS, iba súkromný. Až keď skončí skúmanie zákonnosti zo strany GP, až potom môže zodpovedný poslanecký zbor, aj jeho opozičná časť, vyvodzovať prípadné politické konzekvencie.
Teda pokiaľ sa rešpektujú obvyklé pravidlá hry. Tie sa však už dávno nedržia v úcte. V tomto ani predchádzajúcich prípadoch - a preto procedúra vyslovovania nedôvery zdelvavovala na pusté táranie, bojové revy, celoplošnú dehonestáciu politických protivníkov a predvádzanie sa voličom. Inštitút najvyššieho účtovania pred majestátom volených zástupcov ľudu sa zvrhol na primítívne preťahovanie lanom, v ktorom aritmeticky silnejší vždy vyhráva. Bez ohľadu na skutočné kvality "súdeného" ministra akt stráca svoj pôvodný význam - z podstaty veci svalnatejšia koalícia podrží svojho nominanta, i keby sa predtým vrcholne diskvalifikoval. Čítankový bol príklad Černáka, ktorého vládne spojenectvo "ratovalo" iba preto, aby ho o tri týždne samo potopilo. Politickou dohodou koalície udržať ministra vnútra by nepohlo, ani keby dnes v tomto kresle sedelo vrece zemiakov.
Náš modelový scenár predsa nemôžeme pokladať pre dnešok za stopercentný. Prípadná "porucha" môže byť v rozvrate vládnej koalície. Slabá, ale už pomaly klasická neistota visí opäť nad hlasovaním klubu SDĽ. Migaš síce pred týždňom podpísal s SDK a spol. dočasný pakt, v ktorom sa zaviazal nepokračovať v podpore opozičných návrhov na vyslovovanie nedôvery, nálady medzi poslancami ľavice sú však vzorovo nečitateľné. Keby Pittner s "pomocou" SDĽ dnes padol, znamenalo by to už definitívny pád celej koalície. Najpravdepodobnejší je preto asi variant, že klub SDĽ sa väčšinovo zdrží hlasovania, čo úplne stačí, aby aj pri ôsmom pokuse o hlavu ministra si HZDS vylámalo zuby.
Čo do stability a integračných ambícií takáto koncovka krajine iste pomôže. Za hlboké zamyslenie však stojí plazívý rozklad parlamentarizmu, ktorý sa z inflačných predstavení šíri: Najvyšší zákonodarný orgán štátu je už úplne nespôsobilý vecne prerokovať kompetenciu či nekompetenciu akéhokoľvek ministra. Príde na rad ten či onen, vždy to bude fraška.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
