Predstavitelia tohto remesla vyrábali rozličné, často umelecky zdobené kanvice a džbány na pivo, víno a iné nápoje, cínové nádoby, najmä stolový riad - poháre, holby, čaše, misy, veľké, malé, plytké a hlboké taniere, fľaše, kanvy, príbory ale aj rôzne nádoby a nádobky pre lekárne. Z úžitkových predmetov ešte duté miery, cínové gombíky, nástenné ozdoby, kostolné krstiteľnice, výčapné nádoby, kahance, lustre a svietniky. Výrobky z cínu sa najväčšej obľube tešili v 16. a 17. storočí, pričom v 16. storočí cínarstvo dosiahlo svoj vrchol.
Keďže cinárstvo bolo remeslo náročné na precíznosť, bolo reprezentované len menším počtom majstrov - zastúpené len v najvýznamnejších strediskách remeselnej výroby. O tom svedčí aj počet cechov. Začiatkom 17. storočia na Slovensku existovali len tri, a to v Košiciach, osamostatnením sa cinárskych majstrov od cechu medikováčov a hodinárov (r. 1612), v Bratislave a v Levoči. V roku 1828 bolo na území Slovenska iba 15 cinárov.
Cinári mali dosť prísne požiadavky na nových členov. Majstrovská skúška pozostávala z vyhotovenia misy, formy na cínové platničky, ďalej formy na "veľmi baňatú, kanvovitú" nádobu s dutou nohou, vysokým vrchnákom a držadlom a z vyhotovenia formy na ucho nádoby, ktoré sa odlievalo zvlášť. Rozmery všetkých predmetov majstri vopred určili. Na kvalitu a priebeh zhotovovania majstrovského kusa dozerali dvaja členovia cechu. Dielňu, v ktorej sa hotovil, o siedmej večer zatvorili a ráno o piatej znova otvorili. Z písomných prameňov Levočských cínarov a kanvárov sa dozvedáme o tom, ako každý mesiac "idú dvaja majstri na kontrolu výrobkov a cínu". Z lyžice alebo "abdrotu" odlejú skúšku, vyrazia na ňu majstrovský znak a celý štvrťrok si ju ponechajú ako doklad o kvalite výrobkov.
Spracovanie cínu bolo zaujímavé, ale pritom aj veľmi obtiažne. Aby sa dielo vydarilo, musel cinár vedieť zaobcházať s cínom. Pretože cín sám osebe bol príliš mäkký, pracovali majstri cínarskeho remesla obyčajne so zliatinou cínu a olova, alebo cínu a medi, čím sa zvyšovala pevnosť a tvrdosť materiálu a tým aj odolnosť nádob. Cín bolo nutné taviť pri určitej teplote. Keď bola teplota nižšia, cín zostal zrnitý a pórovitý. Keď bola teplota pri tavbe príliž vysoká, cínový predmet "nabiehal na dúhové farby." Horúci cín sa lial do kadlubov (foriem). Odliatu cínovú nádobu bolo treba dotvoriť. Hlavným používaným úkonom bolo sústruženie pomocou rôzne upravených nožov. Stopy sústružníckej práce ľahko rozoznáme na každej staršej cínovej nádobe. Pri sústružení mala každá dielňa svoje zvláštnosti a zvyklosti, ako to poznávame z dochovaných nádob, alebo výkresov zo 17. a 18. storočia. Tam, kde nestačil sústruh, pomohol pilník. Nakoniec sa cínové predmety leštili achátom, smirkom, alebo inými prípravkami. Niektoré časti cínových nádob, ako uchá alebo čapíky na viečka sa odlievali zvlášť a spájali sa k nádobám dodatočne. Spoje sa vykonávali už vtedy tak dokonale, že boli takmer nepoznateľné.
Kedy, kde a kým boli cínové predmety zhotovené, usudzujeme podľa tvarového rozboru a značiek cínarských majstrov na povrchu nádob (a niekedy aj vovnútri). Obyčajne to bývali tri. Prvá - osobná značka majstra, ktorú mohol používať od svojho osamostatnenia. Väčšinou na nej bol jeho monogram, dátum prehlásenia za majstra a nejaký heraldický symbol. Na druhej značke - nachádzame znak mesta, v ktorom majster pôsobil. Často však bývali obe značky spojené do jednej tak, že heraldickým základom bol znak mesta doplnený monogramom a dátumom osamostatnenia majstra. Tretia značka - bola známkou kvality suroviny s uvedením prímesí olova v cínarskej zmesi. Cínarska zmes s najvyšším obsahom olova sa označovala ako "Prob zinn", s menším obsahom "Misch zinn" a surovina so strieborným leskom, ako "Fei zinn".
Výbava cínovým riadom jednej priemernej domácnosti predstavovala kedysi 10 - 20 mís, 20 - 40 cínových tanierov a do desať kanvíc. V zápisoch z vidieckych miest sa uvádzajú menšie počty. Cínové riady užívané vo vtedajších domácnostiach sa však nedochovali, pretože sa na jednej strane denným užívaním rýchle opotrebovali a na strane druhej slúžili ešte ako surovina na výrobu nových cínových nádob.
Názov kanvíc býval spájaný s ich veľkosťou a účelom. Podľa toho sa rozoznávali na polopinty a pinty (pinta mala približne dva litre). Častejšie sa však počítalo na žajdlíky (1 žajdlík mal 0,35 litra).
Od ranej histórie cinárstva až po jeho zánik sa tvary nádob v základných ukazovateľoch nemenili. Džbány a kanvice si uchovávali hruškovitý tvar odvodený od pôvodných hlinených nádob. U korbeľov (korbeľ - nádoba na pitie piva) bol mierne kónický tvar s najväčšou pravdepodobnosťou ovplyvnený staršími drevenými kónickými nádobami. V gotickom období boli cínové džbány, kanvice a korbele štíhlejšie, v renesancii, v baroku a rokoku mohutnejšie. S nástupom klasicizmu dostali opäť štíhlejšiu podobu. Tvarovú zmenu korbeľov zaznamenávame v polovici 19. storočia, keď mávali tvar pivných súdkov. Na stredovekých cínových tanieroch sa menil ich okraj. Úzky okraj renesančných mís a tanierov sa v rannom baroku rozšíril podľa súdobých keramických tanierov. Tvarom pripomínajú vtedajšie misy a taniere "kardinálske klobúky". Tieto sú známe, ako "medové", podľa toho, že sa do stredu dával med a na široké okraje sa kládlo biele pečivo, ktoré sa do medu namáčalo. V období vrcholného baroka a v rokoku mali misy a taniere okraje buď mierne zvlnené, alebo vykrajované.
V 18. storočí začal cínu konkurovať porcelán. Aby si cínarske remeslo udržalo aj naďalej odbyt, cechy začali napodobňovať porcelánové výrobky. Ale úpadok záujmu o cínové predmety sa už nepodarilo zastaviť. Zníženie počtu cínarov v 19. storočí bolo zas pravdepodobne dôsledkom konkurencie kameninového riadu.
Autor: Mgr. Uršula AMBRUŠOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
