že dostanem päťku, bojím sa, že nebudem spokojná so svojím výsledkom. Bojím sa, že nedostanem jednotku. Ani neviem prečo to tak je, ale je to kdesi vnútri vo mne. Byť vždy, čo najlepšia. Ten strach, alebo napätie potláčam tak, že sa perfektne naučím."
Andrea, 18 rokov, študentka gymnázia
"Stresujem sa pred skúškami. Bojím sa, že nespravím skúšku, že nebudem vedieť otázky. Snažím sa uvoľniť tak, že si spievam doprajem si čokoládu a pred skúškou sa poriadne vyspím."
Lenka, 20 rokov, študentka ekonómie
"Bez vysvetlenia by sa to mohlo zdať zvláštne, ale predskúškové napätie u mňa vyplýva zo strachu, že nedostanem jednotku. Lekári si však dnes veľmi ťažko hľadajú miesta a pri prijímaní sa okrem iného zohľadňujú aj známky zo štátnic. Ako stres odbúravam? Snažím sa čo najlepšie pripraviť, ale úplne sa toho nezbavím nikdy. Istá dávka napätia však môj výkon zlepšuje."
Milan , 23 rokov, študent medicíny
"Keď mám pred písomkou, zvyknem na všetko nadávať, rozprávam viac ako zvyčajne. Snažím sa nahovoriť si, že to nie je také dôležité, že na tom nestojí svet. Na druhej strane ale istá dávka stresu ma povzbudí k lepšiemu výkonu. Tesne pred písomkou alebo skúšaním, už keď som v škole, mi pomáha baviť sa o tom so spolužiakmi, nadľahčiť celú situáciu a robiť si z toho srandu. Alebo sa o to aspoň snažiť."
Gabriela, 17 rokov, študentka gymnázia
Iste je vám je jasné, o čom títo mladí ľudia hovoria. Je jedno, či ich pocity nazveme stres, strach, napätie - istotne ich všetci poznáte z vlastnej skúsenosti.
Vyvolávajú ich rôzne udalosti. K tým, ktoré sa však neodvrátiteľne a pravidelne opakujú patria školské testy, písomky a skúšky.
U každého z nás sa strach prejavuje inak, má iné príčiny, a každý sa s ním vysporiada inak. Strach je "oprávnený", ak sme príprave nevenovali dosť času, lebo sme si pred učením položili rečnícku otázku: "Mám ja na to čas?", a venovali sme sa nejakej činnosti prinášajúcej omnoho viac pôžitku.
Na druhej strane, ak sme aj dôkladne prelúskali všetko, čo sme mali, napätia sa celkom nezbavíme. Mohlo by sa teda zdať, že naučiť sa alebo nie - je to v podstate jedno. Pred skúšaním možno. Ale v klasáku alebo v indexe to bude vyzerať inak.
Tomu, že vaše telo vyprodukuje pred písomkami trošku adrenalínu zrejme nezabránite a do istej miery vás strach môže aj "vyhecovať" k lepšiemu výkonu. O tom ako však stres ovládať tak, aby vám neprerástol cez hlavu, sme sa porozprávali s PhDr. Annou Rybárikovou z Centra poradensko - psychologických služieb.
"Zaťaženie organizmu stresom môže byť sprevádzané dvoma typmi príznakov. Prvou skupinou sú somatické príznaky, napríklad bolesti žalúdka, hlavy, búšenie srdca, nespavosť, trasenie rúk, potenie rúk, pot vystupujúci na celom tele alebo na čelo. Niekto sa prejedá, niekto vôbec nemá chuť niečo zobrať do úst. Príznaky bývajú u každého rôzne. Druhou skupinou sú prejavy v psychickej oblasti, ako nepozornosť, strata sústredenosti, pohybový nepokoj, zhoršenie pamäte.
Pri strese má každý iné príznaky a bolo by dobre poznať sám seba, vedieť ako reagujem na stres , ktorými z uvedených príznakov. Možno povedať, že človek by mal vyhľadať psychológa, keď to on pociťuje ako problém", popisuje PhDr. Rybáriková. Ak teda u vás nastane "markizácka" situácia: Ten problém tu je, môžete sa obrátiť na odborníka - psychológa. Aj tak sa ale nestanete neotrasiteľnými suverénmi, pretože ako nám potvrdila PhDr. Rybáriková, "Stres je v podstate súčasť života, potrebujeme ho aj na to, aby sme zmobilizovvali svoje sily. Určitá dávka stresu má vplyv aj na zvýšenie výkonu. Veď aj v športe sa hovorí o mobilizácii síl a výkon je potom iný ako keď je tam apatia, nezáujem. Je dobré priznať obavu, niekedy stačí človeku vedieť, že aj iný prežíva niečo podobné. Ak ale bežné permanentné situácie prinášajú rozladenosť, nesústredenie, agresivitu, nejaké zmeny nálady, človek je nespokojný so sebou, s okolím, asi by konzultácia bola vhodná."
A ako konzultácia prebieha?
"Snažíme sa ľudí povzbudiť, aby v stresových situáciách robili to, čo ich uvoľní. Je to individuálne. Niekomu pomôže, že búši do vankúša, niekto sa ide vybehať, niekomu pomáha ľahnúť si do vane s teplou vodou, zhlboka sa nadýchnuť, pozerať na nejaký kvietok, koľko má lístočkov, akej sú farby, ako tam rastú alebo na obrázok, niekto si pustí hudbu, niekto má rád ticho. Cieľom je odpútať pozornosť iným smerom."
Takéto odreagúvanie sa ale nedá realizovať na kedykoľvek.
" Áno, to prichádza do úvahy len v istých situáciách, no vždy sa môžte zhlboka nadýchnuť, zadržať dych a vydýchnuť. Niekto chce byť sám. Je dobré to o sebe vedieť, aj o druhom, a rešpektovať to. Niekto napr. sedí v kúte a mlčí", uvádza PhDr. Rybáriková možnosti uvoľnenia, menej náročné na "prístrojové" vybavenie.
Ako sme sa ďalej dozvedeli, relaxovať sa možno naučiť, ale vyžaduje to vôľu, ochotu. "Nie je to otázka jednej konzultácie, je potrebné častejšie opakovanie a v podstate ide, v úvodzovkách, o tvrdú prácu študenta. Mal by cvičiť relaxovanie a učiť sa relaxovať aj v domácej atmosfére. Nedá sa relaxovať, len keď som pred skúškou. Celý proces spočíva v osvojení si podmienených reflexov, ktoré až keď si nacvičíte, potom nabehnú v záťažovej situácii automaticky. Je dobré, ak sa človeku podarí nájsť si formulky ako napr.: "Zvládnem to, dokážem to" - niečo, čo je mu blízke a zakomponuje si do svojich myšlienok. Samozrejme je potrebná istá motivácia, no predpokladá sa, že tí, ktorí sem prídu, ju majú, keďže prídu z vlastného rozhodnutia."
Podľa PhDr. Rybárikovej nemožno jednoznačne povedať, či stresové situácie zvládajú lepšie Adamovia alebo Evy. "Po radu však prichádzajú skôr dievčatá, lebo chlapci sú spoločnosťou tlačení do úlohy suverénov, ktorými nič neotrasie. Ak teda aj strach majú, snažia sa ho zakrývať."
I keď, niekedy by ženám možno imponovalo viac, keby trochu zraniteľnosti najavo dali.
Nuž a záverečná kvalifikovaná rada pre maturantov?
"Dôležité je uvedomiť si že 99 zo 100 maturantov zmaturuje. Treba si uvedomiť, že tak ako vyzeralo celé štúdium, budú pravdepodobne vyzerať aj známky na maturite. Hodnotia predsa učitelia, ktorí študentov poznajú. Aj keď je asi zbytočné to hovoriť, pretože to tým, ktorých maturita ešte len čaká, nepomôže.
Poradila by som im teda, aby medzi sebou rozprávali, o svojom strachu, čoho sa boja, ako sa boja, nech spolu komunikujú... Ak niekto chce byť radšej sám, treba to rešpektovať. Niekedy pomôže maličkosť. Príde rodič a podrží za ruku, máte pohodlné oblečenie, ktoré už máte vžité, zjete niečo alebo držíte v ruke papiere - aj keď vám povedia: už sa nič nenaučíš. Je pravda, že sa už nič nenaučíte, ale môže to pomôcť odbúrať stres. Dôležité je nehanbiť sa ukázať že sa bojím. Vydať to zo seba, zdôveriť sa."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
