šokujúco prvýkrát v dejinách majstrovstiev sveta porazila ČSSR vo Viedni 1967 3:1. Gusto Bubník sa objavil ako člen českej delegácie pri uctení pamiatky padlých československých legionárov na medzevskom cintoríne a pri otvorení výstavy "Od Vltavy k Piave" v Slovenskom technickom múzeu.
- Bol som od minulej nedele až do piatku v Petrohrade, lebo ma Medzinárodná hokejová federácia IIHF vybrala hrať za veteránov výberu sveta proti Rusku. My s Jožom Golonkom sme robili trénerov, ale mali sme výborné mužstvo: päticu slovenskú, päticu českú, päticu fínsku, päticu švédsku, nejakého Kanaďana. Nemiešali sme ich dokopy, nechali sme hrať každého s kým chcel. Po dvoch tretinách bolo 4:4 a dohoda znela, že sa to skončí nerozhodne 4:4. Ale Rusi sa zachovali ako vždy, v poslednej tretine nasadili dve pätice tých najmladších, tí nám dali tri góly, tak sme prehrali 4:7.
* Aby aspoň niečo vyhrali.
- Tak. A boli hrozne štastní, po stretnutí prišli, gratulovali nám, ale nielen oni, celé vedenie, lebo to urobilo obrovsky dobrú atmosféru po tom fiasku, ktorý doma utrpeli. Predsa len ešte nezabudli na svojich bývalých slávnych hráčov a Rusko zase zvíťazilo. Bol práve Deň pobiedy, takže bola pobieda a všetci hovorili, aké to bolo báječné, vynikajúce ovzdušie, ktoré by sa malo každým rokom opakovať na každom ďalšom svetovom šampionáte. Aby veteráni štátu, kde sa podujatie bude konať, hrali proti mužstvu celého sveta.
* Koľko dali gólov naši - Česi a Slováci?
- Z tých štyroch gólov dali tri Česi a jeden Švéd.
* Vraj došlo ku škandálu, lebo prišli mladí ludia a začali sa ruvať o hokejky?
- Jednoducho, nebola tam nijaká ostraha. Takže ani nie po skončení, ale počas zápasu vtrhli mladí ľudia ku kabíne a ukradli pár hokejok. Bol to škandál, ale nič tragické.
* Čo vravíte vývinu majstrovstiev? Peter Štastný tvrdil, že keď bolo jasné, že finále bude hrat Česko-Slovensko, tak sa ľudia pýtali: "No dobre, ale proti komu?"
- Nielen v Rusku, ale aj inde na svete ešte úplne nepochopili, že sme rozdelený štát. Stále nás berú ako Československo. Jednako si myslím, že je fantastické, že tieto dva malé štáty v strednej Európe dnes diktujú svetovému hokeju. Obe naše mužstvá si vybojovali finále, čím dokázali, že máme najlepších hráčov, ktorých dodávame do kanadskej kolísky tohto športu. Na druhej strane som hrozne žičil Augustovi, jeho realizačnému tímu a všetkým českým hráčom, ktorých si vybrali a nenechali si otvorené zadné vrátka, že, povedzme, vypadne Pittsburg a budú prosiť veľké hviezdy, aby pricestovali do Petrohradu. Skrátka, práve tým, že vzali len pár takýchto hráčov, ktorí zapadli do celku, tak je výlučne vecou kolektívu a vedenia, že to tak ďaleko dotiahli. Ja im verím. Verím, že opäť vybojujú zlato. Z Petrohradu sme domov leteli spolu s Dáriom Rusnákom. V piatok sme sa štengrovali, lebo keď Slováci vyhrali nad Fínmi, zavolal som mu do Bratislavy: "Tak Dárius, je to fantastické! Ste vo finále a ja vám to hrozne žičím." A keď skončilo druhé stretnutie, tak mi volal on: "No, postúpiť s takým poťa gólom, to môžete len vy, také štígro, ale o dva dni vo finále už takéto góly nedáte. A čo by ste tomu povedali, pán Bubník, keby sa hrala československá hymna, ale prvá by sa hrala ‚Nad Tatrou sa blýska', až potom 'Kde domov můj'? Ja nato: "Dário, veď to predsa nejde! Vždy sa hrala najprv ‚Kde domov můj" a druhá ‚Nad Tatrou sa blýska' a takto sa to aj skončí!" Hrozne sme sa smiali.
* Nejde vlastne o úspech československej hokejovej školy, ktorú ste pomáhali zakladať?
- Isteže. Napokon vidíte, že dokážeme hrať proti hocakému štýlu hokeja, či už je fínsky, ktorý je trochu kanadsko-európsky, nech je to čisto kanadský: brutalita, nasadenie, zákernosť a všetko, s ktorým sme sa rovnako vedeli vysporiadať a vari už aj proti švédskej obrane sa vieme postaviť. Takže sa nazdávam, že tá naša československá trénerská škola, s ktorou som aj ja išiel do sveta, či už do Fínska, Holandska alebo do Rakúska, je jedna z najlepších na svete a mnoho štátov ju od nás kopírovalo. Dnes vidíte, čo dokáže urobiť Pittsburg. Bohužiaľ, vypadli zo Stanleyho pohára, ale urobili tam dieru do sveta tiež kolektívnym poňatím, nahrávkami a ostatným. Ukázali, že hra nie je len nahodiť puk a ako dogy sa pustiť za ním a dáko to tam dožuvať a domlátiť, až je v bránke. Tamojších divákov zaujímajú ruvačky a všetko ostatné, to je kanadský štýl. Ale krásny hokej, dať gól na dve či tri prihrávky, ich musí uchvátiť, ako uchváti všade na svete. A taký štýl, samozrejme aj s tými bitkami, aj s takými menšími brutálnymi intermezzami, to sa bude divákovi páčiť a to je, chválabohu, naša škola.
* Nazdávate sa, že Rusi doplatili na plejádu hviezd?
- Samozrejme. Stavili iba na hviezdy a žiaľ, tieto hviezdy ani v profesionálnej lige nehrajú pre kolektív, hrajú iba pre seba. Pre nich je úspechom, aby on vynikol, tak ako všetci Kanadania. Hviezdy v tamojšom systéme chcú vyniknúť iba samé pre seba. Dostávajú za to peniaze, dostávajú bonusy za góly, za prihrávky a vôbec im nezáleží, či je to pre kolektív, alebo nie je pre kolektív. To isté sa mi stalo vo Fínsku. Fíni majú rovnakú povahu, rovnaké povahové vlastnosti. Chcú viac stars, hviezdy a vedieť Fínov dať dokopy býva problém. Nazdávam sa, že práve fínske mužstvo aj toho roku preto nedopadlo dobre, lebo vzali hŕby a hŕby hviezd a nevytvorili z mužstva kolektív. Ich hra nemala s fínskou hrou nič spoločné.
* Vaše terajšie aktivity?
- Som rok a pol v parlamente. Pracujem vo výbore pre školstvo, vedu, mládež a telovýchovu, som predsedom podvýboru pre telovýchovu. Mám množstvo práce v oboch. Podarili sa nám dáke veci zásluhou námestníka ministra školstva pána Malého, s ktorým sme pretisli, aby boli na školách opäť aktivované športové triedy. Chceme tam pretlačit ešte športové krúžky, ako program proti drogám. Totiž aby sa peniaze skôr dali do športu než proti drogám, lebo tak by sme sme narkománii predchádzali. Ďalej chceme, aby vojaci opäť utvorili vojenské telovýchovné jednoty, lebo v nich spočíval tiež základ našich športových úspechov. Podarilo sa mi presadiť zákon o ochrane olympijských znakov, čo od roku 1981 nemohol nik presadiť. Ide o to, aby nik nemohol použiť olympijské znaky alebo heslá na reklamu, na predaj. Teraz je všetko v rukách národného olympijského výboru. Ten dáva povolenie, aby olympiády škôl neboli zneužité, ale využité. Práve pripravujeme zákon o športe: aby sme dostávali peniaze, ktoré budú určené naozaj zákonom a nie aby sme boli odkázaní na peniaze, ktoré nám vyprodukuje Sazka, prípadne ktoré dostávame cez ministerstvo financií, cez ministerstvo školstva a až potom ich dostáva telovýchova. Aby to, skrátka, išlo priamo, aby na krajoch a na okresoch dostávali úrady voľáke percento z celoročného rozpočtu na šport. Jednoducho, práce vyše hlavy. Okrem toho pracujem vo výbore európskeho parlamentu, kedy jazdím do Bruselu, ďalej pracujem vo Výbore NATO. Ovládam zopár jazykov, tak ma využívajú, kde sa dá.
* Ako tlmočníka?
- Ako človeka, ktorý sa vie porozprávať a kontaktuje. Dobre vedia, že čo treba presadiť, je vždy lepšie pri osobných pohovoroch, než priamo na nejakom rokovaní. Takže mám toho toľko, že som nikdy nemal tak málo času pre seba.
* Čo aktívny šport?
- Stále hrám pretekársky golf, na korčuliach som jazdil s takým skôr uličným mužstvom, ktoré hrávalo niekedy v nočných hodinách v Prahe. S tými som si chodieval sem-tam zahrať. Usilujem sa, ako sa dá.
* Okrem toho - čo? Čítate? Dá sa to ešte?
- Nedá. Vyslovene len študujem zákony a všetko, čo sa predkladá na schválenie. Je toho toľko, že to ani nestíham. Pritom som bol človek, ktorý robil šport a mal rád voľnosť. Teraz som prikovaný do kancelárie a do lavice v parlamente, ale ja sa nesťažujem. Dúfam, že tie štyri roky zdravotne vydržím, a potom uvidím, čo bude ďalej.
* A čo bude ďalej?
- Pred niekoľkými rokmi som pracoval ako medzinárodný sekretár na hokejovom zväze, čo ma strašne bavilo, lebo som mal možnosť uplatniť svoje reči, svoje známosti, svoje styky. Až skončím v parlamente, tak sa možno znova dám do práce v hokejovom zväze a budem pokračovať, kde som skončil.
* Nejaké zviera máte?
- Nie, nie, nie. Nieto času na nejakého psíka, na nič. Môj dvadsaťročný najmladší syn, ten má škrečkov. S tými sa občas pohrám, ale inak nemám čas na nič. Mne stačí manželka a mladý syn, ktorého musím ešte trochu brzdit a umravňovat.
* To je to najväčšie zviera?
- To teda je, chachacha. Ozaj, navyše pripravujeme s novinárom Jirkom Macků novú knihu o zatknutí majstrov sveta v roku 1950. Prvá podoba síce vyšla pred desiatimi rokmi, ale my sme ju prepracovali. Azda sa nám ju podarí vydať do konca roku. 13. marca 2000 to bolo práve pätdesiat rokov, keď zatkli celé národné mužstvo. Dvanásť hráčov. Dostali sme vtedy veľké tresty, odsedeli sme si päť rokov. Dnes máme možnosť a zistili sme, kto bol čiastočne človekom, ktorý to všetko na nás povedal, alebo spolupracoval s ŠTB. Máme kopy a kopy materiálu, zháňame iba niekoho, kto by nás finančne zaštítil, aby sme mohli do tlače.
* A kto to bol?
- Prečítate si. Ak sa nám knihu podarí vydať, určite po nej siahnu nielen Fíni, ale celý svet, lebo takú raritu, aby vlastný národ zavrel svoje národné mužstvo, ktoré mu vyhralo dvakrát titul majstrov sveta a raz skoro olympijskú zlatú, hoci išlo len olympijské striebro, to na celom svete nie je. Tie malé prípady, ktoré sa dnes riešia alebo neriešia a sa o nich všade hlasno hovorí, to proti tomu nášmu prípadu vôbec nič nebolo.
* To bola ako najlepšie časy vo vašom živote?
- Najlepšie. Od roku 1947 do roku 1950, dvakrát majstri sveta, raz strieborná olypijská medaila a mali sme také mužstvo, že by sme boli bývali ešte minimálne dva tri roky možno majstri sveta, lebo my sme vtedy nemali konkurenciu.
* Aký bol váš tréner Buckna?
- To bol vynikajúci človek. Kanadský Slovák, ktorý nás vtedy po vojne prišiel učiť hrat pravý hokej. Mal rád nás mladých a naučil nás obrovskému kanadskému hokeju, kanadskému poňatiu hokeja. Tam to všetko začalo, lebo celé to nastrelenie a súboje, nijaká veľká technika, ale tvrdosť, presadenie sa to bol jeho štýl. Dokonca tĺkol nášho brankára Modrého hokejkou po hlave, lebo tvrdil, že v Kanade sa to bežne stáva. To bol vlastne náš taký prvotný určujúci tréner, hoci potom som mal ešte dalších.
* Buckna naučil kanadskému poňatiu, ale na druhej strane, my sme potom učili Sovietov.
- Práve teraz v Petrohrade sme mali také veľké stretnutie a povedal som im tam, či sina to ešte pamätajú. Ale, žiaľ, z tej doby už nik nežije, iba manželka hráčov Bobrova a Vinagrodova. My sme vo februári, práve Gottwald prišiel z Hradu, sme učili Sovietov hrať na futbalovom štadióne Dynama, keď boli obrovské mrazy. Tam sme Sovietov učili, tí to od nás okopírovali, no a za dva roky nás dali do väzenia, aby oni mohli za rok byť majstrami sveta.
* Myslíte?
- Určite! Tam tá niť tiež smeruje, že to tak všetko bolo prichystané. Lebo oni už pozorovali, čo robíme a, samozrejme, ich sovietski poradcovia si celý prípad ozrejmili, a potom sa im hodil do programu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
