od stredu", ktorá by bola schopná vo voľbách konkurovať HZDS i Smeru. Zrozumiteľnejšie po slovensky, premiér a zatiaľ nekorunovaný šéf SDKU prišiel s nápadom zlúčiť pravicové strany do jedného subjektu. A hneď aj inicioval na túto tému politické rokovania.
Je celkom zbytočná pripomienka, že predsa práve preto si Dzurinda v januári vytváral vlastnú stranu, lebo KDH, DS a vtedy ešte ani DU sa do jedného subjektu (únie či strany) sfúzovať nechceli (a on pre zmenu odmietal návrat ku koalícii). Taká pripomienka totiž predpokladá, že adresátovi neodpochodovala všetka súdnosť a je prístupný racionálnej debate. Čo ale zrejme nie je prípad Mikuláša Dzurindu - teda celkom určite nie vo vzťahu k svojim bývalým straníckym kolegom.
Znovuoživená agenda zlučovania napravo od stredu je v aktuálnom politickom kontexte zároveň absurdná, beznádejná, kontraproduktívna (až deštruktívna) a perfídna. Čo je celkom svojrázny rekord, keďže sotvaktorá politická koncepcia (vrátane tých od bývalej opozície) si môže plným právom nárokovať hneď štyri takéto honosné prívlastky.
Absurdnosť priamo vyplýva z vyššie povedaného - SDKU, ktorá sa pred štyrmi mesiacmi odštiepila od KDH, toto isté KDH dnes vyzýva na zlúčenie. Je totálne záhadné, prečo potom Dzurinda a spol. nemohli v KDH rovno zostať. Odpoveď, že z tej pozície by neporazili Čarnogurského "talibanistov", je síce presná, nestačí však na vysvetlenie, prečo treba "koncentrovanú politickú silu" zakladať delením.
Beznádejná je táto agenda preto, lebo znásilnenie je na Slovensku trestné zo zákona. A iný spôsob, ako dostať pod seba Čarnogurského či Langoša, dnes nejestvuje ani pre exekutívnymi kompetenciami vybaveného Dzurindu. Politologická dilema, že aký typ spolužitia napravo od stredu je perspektívnejší pre budúcnosť Slovenska a porážku mečiarizmu, je v danej súvislosti bezpredmetná. KDH a DS jednoducho manželsky žiť s Dzurindom nechcú; že kto a či by v tom našiel uspokojenie, je vedľajšie, pokiaľ majú slobodnú vôľu sa podľa seba rozhodnúť.
Kontraproduktivitu akcie dokumentuje sám bujarý koaličný život. Aj keď Migaš, údajne, odstúpil zatiaľ od priamej požiadavky premiérskej popravy, Dzurinda bude v nasledovných rokovaniach s SDĽ vitálne odkázaný na čo najširšiu politickú podporu. Pozíciu mu ešte komplikuje masívne kurizovanie ľavice práve smerom k Čarnogurskému, ktorý už navyše po krk zapadol do Migašovej "devínbankovsko-deblokačnej" jamy. A v tejto situácii, keď jeho SDKU chce SDĽ pripraviť o dvoch-troch ministrov, začína premiér likvidačný manéver proti strane, ktorá mu stále garantuje lojálne zázemie. Môže sa chlapec čudovať, ak to isté KDH, ktoré doteraz chrápalo, hoci si mohlo nárokovať ešte jeden ministerský post, sa zrazu prebúdza a už ticho fandí rekonštrukcii? Ešte jedna-dve verejné "ponuky" na zlúčenie, a SDĽ už získa z priestoru ex-SDK prvého priameho podporovateľa.
Napokon, perfídna je Dzurindova produkcia preto, lebo skutočným zámyslom je mediálna likvidácia KDH (aj DS, tá však reaguje obratnejšie - rokovať bude, ale o "spolupráci", nie o zlúčení). Populistickou rétorikou Dzurinda a Šimko stupňujú tlak na verejnosť i novinárov. Tých sa navyše snažia zaviazať aj inými "požitkami" - napríklad dohadzovaním kompromateriálov na Čarnogurského. Nájsť ich ráno na redakčnom stole síce uľahčuje novinársky život, zároveň ale láme charaktery. O tom je napr. posledná kauza reexportu poľskej elektriny kdesi do Juhoslávie cez SE a Devín Banku; Čarnogurský síce je v tom zase pekne namočený, podstatnejší je však tentoraz spôsob, akým sa prostredie SDKU vrhá do boja za likvidáciu konkurencie. Je nepoctivý, zavrhnutiahodný a perfídny. (KDH ale zase nemôže príliš namietať - celkom rovnakým štýlom Palko a spol. "otvorili" svojho času Palacku.)
Tak sa pracuje a žije napravo od stredu, práve vo chvíli, keď Migaš v Papierničke vyťahuje z diplomatky svoje červenou krvou písané rekonštrukčné projekty.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
