desiatich rokoch bol deväťkrát súdne trestaný a túto neradostnú bilanciu uzavrel na sklonku uplynulého týždňa okrúhlym výročím. Päťročný pobyt v Nápravnovýchovnom ústave Košice Šaca si totiž 26. júla lanského roka spestril svojvoľnou vychádzkou. Za múry väznice ho však nevyhnala túžba po slobode, ale smäd.
"Dostal som chuť na pivo, tak som vyliezol po odkvapovej rúre na strechu garáží a odtiaľ som zoskočil von," vysvetlil obžalovaný samosudcovi ako sa mu podarilo ufrngnúť zo stráženého priestoru. Žeby to bolo naozaj také jednoduché? Vari si aj ostatní spoluväzni odskočili sem-tam na pivo, keď ich prepadol smäd? Tieto otázky zaujímali nielen sudcu, ale aj prítomnú verejnosť. Ukázalo sa však, že to tak nie je a to, že sa tomuto väzňovi podarilo ubziknúť, bolo skôr dielo Šťasteny. Štefan sa priznal, že dokonale ovládal pomery v nápravnovýchovnom ústave. Pracoval v kuchyni ako kuchár vydávač stravy. V rámci výkonu tejto funkcie mal priepustku pre vonkajšie pásmo v objekte väznice. V inkriminovaný júlový deň ho pochytil smäd. Bez veľkého rozmýšľania sa pustil hľadať únikovú cestu. Šťastie, znalosť pomerov, ako aj séria prerušení elektrického prúdu, v dôsledku ktorých sa signalizačné zariadenia ocitli mimo prevádzky, to všetko spolu, využil na útek. Ručičky hodín ukazovali 16.15, keď opustil svoje pracovisko, ktorým bola vývarovňa.
Keď pracovníci Nápravnovýchovného ústavu Košice Šaca zistili, že Štefan H. ušiel z pracoviska, podnikli všetky potrebné kroky na jeho nájdenie. Súčasne však skúmali, ako sa odsúdenému podarilo ujsť z areálu ústavu. Bolo to v čase, keď si už Štefan ovlažoval vyprahnuté hrdlo penivým mokom a všetky starosti hodil za hlavu. Nič netrvá večne a tak to bolo aj s bezstarostným životom ušlého väzňa. Opil sa a potom, keď sa rozhodol vrátiť tam odkiaľ prišiel, akosi nevedel nájsť cestu. "Ja som vlastne ani nechcel ujsť. Prešiel som niekoľko krčiem a na spiatočnej ceste som stratil orientáciu. Poplietol som si nemocnicu s nápravnovýchovným zariadením," sypal si popol na hlavu Štefan. Nezaskočila ho ani oázka, odkiaľ mal na pijatiku peniaze. "Našiel som ich," stručne odvetil.
"Keď sme ho na druhý deň päť minút pred siedmou hodinou našli, vôbec nekládol odpor. Bol celý zúbožený, triasol sa od zimy. Objavili sme ho v záhradkárskej osade za nemocnicou v Šaci," vypovedal pred samosudcom Okresného súdu Košice II veliteľ pátracej skupiny. Ukázalo sa, že utečenec bol od svojho súčasného domova vzdialený asi len kilometer.
Za tento výlet si Štefan H., ktorý si v base odkrúca päťročný trest za ozbrojenú lúpež v druhej nápravnovýchovnej skupine, vyslúžil ďalší paragraf. Prokurátor ho obžaloval z trestného činu marenia úradného rozhodnutia, pretože "tým, že ušiel z výkonu trestu odňatia slobody, zmaril výkon rozhodnutia súdu." Obžalovaný mal podľa charakteristiky z väzenského útvaru, v ktorom vykonával trest, dobrú pracovnú morálku. Disciplínu však porušil tým, že v inkriminovaný deň požil alkoholické nápoje a následne z ústavu ušiel. O tom, že sa uvedeného skutku dopustil, nebolo žiadnych pochýb. Samosudca vyniesol verdikt, ktorým ho uznal vinným. K piatim rokom basy, ktoré mu v roku 1996 uložil Okresný súd v Poprade za ozbrojenú lúpež, mu pribudlo ďalších 12 mesiacov pobytu za mrežami. Verdikt priviedol Štefana H. do varu. Vybuchol ako sopka. "Tak ako ja, ušli za posledný rok najmenej desiati, ale ani jeden z nich nedostal taký vysoký trest. Vybrali ste si ma za obeť, chcete ma potrestať ako exemplárny prípad," vychrlil zo seba ušlý väzeň. Jeho arogantné správanie počas pojednávania nepotrebovalo žiadny komentár. Napriek tomu mu veliteľ pátracej skupiny, ktorý bol prítomný v pojednávacej sieni vysvetlil, aký je rozdiel medzi väzňom, ktorý prelezie plot a ujde, a tým, čo sa oneskorí z dovolenky, ktorú mu povolilo vedenie ústavu.
Rozsudok nie je právoplatný. Nahnevaný Štefan H. totiž vyhlásil, že sa proti verdiktu odvolá.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
