smerom. Úplne najvážnejšie varovanie vyklepali včera agentúry až z Washingtonu: USA začali s "antilobingom" proti prijatiu Slovenska do OECD. O tom by sa malo hlasovať na júnovom ministerskom summite tejto organizácie ekonomicky najvyspelejších krajín sveta.
Nejde o vývoj až taký nečakaný, už pred dvomi týždňami, keď bol vo Washingtone Eduard Kukan, sme avizovali, že čosi sa deje. Signálom bolo jeho "optimistické" vyjadrenie, že "naše prijatie do OECD je teraz už iba vec POLITICKÉHO rozhodnutia". Keďže to isté v tom istom čase trúbila z Paríža Brigita Schmögnerová, bolo zrejmé, že sa začal akýsi úhybný manéver koaličných špičiek, ktoré sa zbavujú zodpovednosti.
Zamietavé stanovisko zo strany USA prekvapuje, veď iba celkom nedávno sám Bill Clinton ďakoval Dzurindovi za "vybavenie" obchodu s US Steel dokonca osobným listom. Spájať predaj VSŽ so vstupom do OECD vôbec nie je naivné; jedným z kritérií, ktoré zostávalo Slovensku splniť, bola i "liberalizácia vstupu zahraničných investícií". A patrí sa dodať, že pred čosi týždňom vláda schválila pre strategických investorov desaťročné daňové prázdniny.
Pritom podľa diplomatických špičiek oboch strán nikdy neboli americko-slovenské vzťahy lepšie ako v súčasnosti. Naopak, krajiny EU, napríklad i niektoré z tých, ktoré nám zaviedli vízovú povinnosť, našu kandidatúru údajne podporujú. Rozpor je zaujímavý, zvádza i k špekuláciam, treba však vidieť, že USA zvyknú často fungovať ako posol zlých správ. Nôžu si dovoliť otvorenejšiu politiku ako všetky štáty EU dohromady.
V koalícii sa už spustila prudká debata, že či dôvody amerického bloku sú politické alebo ekonomické. Zase ide o spor zástupný a nezmyselný. Totiž politické príčiny typu tých, ktoré nás ostrakizovali za Mečiara, teraz naozaj neexistujú. A politické príčiny ľahšej váhy s hospodárskym stavom krajiny priamo súvisia. Jedno od druhého sa proste nedá odmyslieť. Ak napr. nám USA vyčítajú pomalý postup reštrukturalizácie bankového sektora, je to iste kritérium ekonomické. Bolo by však už splnené, keby jestvovala politická dohoda na rýchlejšom postupe. Podobne obavy USA zo zostavovania budúcoročného rozpočtu - deficit je kategória samozrejme ekonomická, ale či bude 50 alebo 20-miliardový, je otázka čisto politická. A celý vzťah platí aj naopak: Politická nestabilita tu iste je, keby však nezamestnanosť nebola 20, ale len desaťpercentná, Migaš by vládu asi tak nerozkýval.
Aj preto môže predseda parlamentu nezmyselne tárať, že ak sa mu dokáže, že on zapríčinil naše neprijatie do OECD, tak dobrovoľne odstúpi. Celkom paradoxne, dôvody rezervovanosti USA, ktoré sa zatiaľ neoficiálne spomínajú, Migaša vo funkcii potvrdzujú. Sú naozaj ekonomické. Ale z vyššie uvedených súvislostí ho zároveň - a celú SDĽ - aj identifikujú ako hlavného vinníka: Ak by totiž privatizácia bánk, sprehľadnenie finančných trhov, sfunkčnenie bankového dohľadu či rozpočtový deficit boli iba vecou rozhodnutí Ivana Mikloša, už dávno by nemali vo Washingtone o čom hovoriť.
Ďalší "promigašovský" paradox položil včera na stôl sám prezident Schuster. Tomu sa Kukan údajne už "sťažoval na neplnenie potrebných krokov zo strany viacerých ministrov". Ak je to tak, výmena na vládnych postoch by mala byť skutočne aktuálna. Ide totiž o taký neúspech, z ktorého by sa naozaj mala vyvodzovať osobná zodpovednosť. Vrátane Migaša. Aj keď má Schmögnerová pravdu, že "zodpovedný nemôže byť jeden človek", predseda NR sa svojím hlasovaním proti vláde zaslúžil minimálne o to, že už mesiac sa na Slovensku žiadny ekonomický problém nerieši.
Beh vecí sa ešte usiluje zvrátiť Ivan Mikloš, ktorý od včera lobuje na washingtonských rokovaniach slovensko-amerického okrúhleho stola. Keby bol úspešný, šlo by o malý zázrak. USA totiž nezvyknú svoje stanoviská meniť zo dňa na deň. Treba ale veriť, keďže kým nebude OECD, ktoré je považované za akúsi vstupnú bránu, je zbytočné rozprávať aj o NATO a EU. A teda aj o úspechoch slovenskej zahraničnej politiky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
