predkovia sa už dávno pokúšali rozložiť oheň. Ak náhodou udrel blesk do stromu, to bola sláva. Oheň si primitívny človek strážil ako "oko v hlave". Uctieval si ho rôznym spôsobom, lebo poznal jeho milosrdné, ale aj strašné účinky. Bol symbolom najvyššieho božstva. V tom čase nemať oheň mohlo rozhodnúť o ďalšom osude kmeňa. Kým sa človek naučil rozkladať oheň, nebolo to jednoduché. Zo začiatku ho zakladal šúchaním dvoch drievok. Do konca 19. storočia sa na zakladanie ohňa používalo kovové kresadlo. Doba zrela na nový vynález, ktorú si vynútil rozvoj techniky v 19. storočí.
Zápalky sa prvýkrát objavili v roku 1820. Vynález zďaleka nebol dokonalý a pritom bol aj nebezpečný. Zápalku bolo potrebné strčiť do kyseliny a potom z nej prudko vytiahnuť. Dochádzalo často k nežiadúcim výbuchom a rôznym tragédiám. Zápalky sa začali v niektorých veľkomestách hromadne vyrábať, no napriek tomu sa neujali. V roku 1827 prišiel na svet ďalší nový vynález. Angličan John Walker prvýkrát použil na vznietenie zápalky drsný sklený papier. Vyrábať ich začal anglický chemik Samuel Jones. Od Walkerovho objavu sa začal rozmach vo výrobe zápaliek. Na ďalšom zdokonalení sa podieľal aj šľachtic Štefan Romer, ktorý pochádzal z Veľkého Šariša.
Neskôr sa začal na výrobu zápaliek používať biely fosfor. Boli o čosi dokonalejšie a bezpečnejšie ako ich predchodcovia. Rýchlo začali vznikať továrne. Výroba nevyžadovala bezpečnejšie ako ich predchodcovia. Rýchlo začali vznikať továrne. Výroba nevyžadovala kvalifikovanú pracovnú silu, preto v továrňach pracovali ženy aj deti. Ich odev bol presýtený fosforom, ktorý v noci svetielkoval a šíril okolo seba nepríjemný pach. Už pri menšom trení alebo pri náraze sa mohli prudko vznietiť. Biely fosfor sa v praktickom živote neujal. V roku 1848 prišla na svet ďalšia novinka. Biely fosfor nahradil červený a vynález sa už začínal podobať na zápalku, akú poznáme dnes. Medzi prvými výrobcami s červeným fosforom bol aj obchodník Fürht.
Človek je tvor vynaliezavý, ktorý chce stále dokázať viac a viac. Prejavilo sa to aj v ďalšom vývoji zápaliek. V roku 1855 Švéd C. F. Lündstrom použil na hlavičku chlorečnan draselný, síru a impregnačnú látku. Lündstroma prvého napadlo umiestniť zápalky do drevenej škatuľky tak, že jej boky natrel drapľavou chemickou látkou. Pritom využil už známy červený fosfor, ktorý bol hlavnou zložkou drsnej látky. Práve preto, že Lündstrom bol Švéd, výrobok dostal prezývku "švédska zápalka". Od toho vynálezu sa začal prudký rozmach vo výrobe zápaliek. Zápalkársky priemysel sa najrýchlejšie rozvíjal v Anglicku. Vyrábajú sa zo smrekového dreva, ktoré sa dá ľahko spracovať a dobre horí. Ešte za čias prvej ČSR sa na zápalkové škatuľky lepili nálepky. Asi pred dvadsiatimi rokmi sa u nás vo veľkom zbierali nálepky zo zápalkových škatuliek. táto vášeň sa medzi ľuďmi značne rozšírila V poslednom období došlo k úpadku, zbieraním zápalkových nálepiek odzvonili. Tento zberateľský odbor dostal aj špeciálne pomenovali - "filuménia". Dnes sa už reklamy rovno tlačia na lepenkovú škatuľku. Lepenkové škatuľky sa už nezbierajú, hitom číslo jeden sú telefónne karty.
Výroba zápaliek má na území bývalej ČSR veľkú tradíciu. Prvú továreň založil Václav Scheinost v Sušiciach v Čechách. Na Slovensku sa v 19. storočí objavilo viac menších zápalkární: v Banskej Bystrici, Bratislave, Ružomberku, Trnave a v niektorých ďalších menších mestách. Okrem bežného sortimentu sa vyrábajú aj ďalšie druhy: krbové, fajkové a iné.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
