právnu normu od prijatia Ústavy SR. S týmto sa asi dá víťazne polemizovať, ide ale bezpochyby o nesmierne ďalekosiahly zásah do nášho právneho a politického systému. V každom prípade sme boli svedkami jedného z najvýznamnejších krokov parlamentu v tomto volebnom období.
Langoš má pravdu v tom, že ZSPI mení charakter štátu. Zákonná úprava ústavného práva občana na informácie stavia totiž doterajší vzťah štátu a občana do kvalitatívne celkom novej polohy. Úradník (minister či posledný referent na OU), ktorý je služobníkom plateným z našich daní, prestáva byť exkluzívnym majiteľom informácií o činnostiach, ktoré by v náš prospech mal vykonávať, a bude povinný ich v rozsahu a spôsobom, stanoveným práve týmto zákonom, buď automaticky zverejňovať alebo na požiadanie poskytovať. Obrovská zmena by mala byť v tom, že doteraz sme síce z ústavy právo na informácie mali, neexistencia vykonávacieho predpisu však umožňovala ministerstvám, štátnej správe či samosprávam toto právo ignorovať. Pokiaľ doteraz platilo, že pre občana "nedostupnú" informáciu určoval úradník na základe interných podzákonných predpisov, alebo dokonca úplne voluntaristicky z vlastnej "úvahy", od 1.januára 2001 (keď začne platiť) to bude jedine ZSPI, ktorý o tom rozhodne. A to podľa princípu, ktorý zásluhou predkladateľov a občianskych iniciatív už pomaly zľudovel - čo nie je tajné, je verejné. A to, čo je štátnym, resp. služobným tajomstvom, vymedzia špeciálne zákony.
Právo na informácie zo zákona zruší vzťah nadradenosti štátnej a samosprávnej byrokracie voči občanovi. Už nebude možná taká arogancia, aby akýsi námestník primátora vykopol novinára (kohokoľvek), ktorý sa pokúša zistiť čosi o jeho platových pomeroch, s tým, že ide o jeho SÚKROMNÚ vec. Nie, občan má právo vedieť, ako obec hospodári s jeho peniazmi. Takisto nebude možné, aby obec tajila, komu venovala tie štyri voľné byty, čo mala k dispozíci. Takže sa už nezopakuje situácia z istého krajského mesta, kde si podarený námestník primátora urobil z bytov súkromný biznis. Voľne prístupné by mali byť všetky zmluvy, ktoré magistrát uzavrel. A tak ďalej.
Dôležité je, že zo záverečnej podoby ZSPI vypadli pripomienky ústavnoprávneho výboru, ktorý túžil zakomponovať paragraf, aby úradníci nemohli podávať informácie o neukončených konaniach a z neuzavretých spisov. Takéto ustanovenie by fakticky konzervovalo súčasný stav, keďže úradníctvu by bol ponechaný priestor na šachovanie a improvizáciu - akurát by na to mali aj zákon. Samozrejme, tá najväčšia zmena by nemala spočívať v tom, že úradníci budú povinní nám info dať, ale v tom, že ho budeme mať, a teda i vidieť do správy svojich vecí, prípadne ju ovplyvňovať.
Tu kdesi leží i najväčšia ilúzia, ktorá sa s "infozákonom" spája. Jedna vec je totiž právo mať, a celkom iná ho využívať. Skúsenosť z krajín, kde už ZSPI funguje, naposledy z ČR, kde platí od januára 2000, hovorí, že zase až taký radikálny zlom tento zákon nepredstavuje práve preto, lebo drvivá väčšina občanov jeho možnosti vôbec nevyužíva. A to bude aj najsilnejší argument proti tvrdeniu, že po ústave ide o najvýznamnejšiu normu - vstupom ZSPI do účinnosti sa pre mnohých z nás život príliš nezmení, keďže o jeho výhody neprejavíme záujem či nebudeme mať čas. Samozrejme, i toto je relatívne; dá sa minimálne predpokladať, že úradníci budú o čosi menej arogantní (dokonca možno aj slušní) a dlhodobo prudko ubudne korupcie a klientelizmu. Bude totiž dosť ťažké vysvetľovať, prečo dostal obecný byt syn primátora, ak celé rozhodovacie konanie, s menami komisie i zoznamom záujemcov, bude svietiť na internete, či aspoň na stene magistrátu.
V utorok schválený ZSPI je systémovým transformačným zákonom, s vysokým kultivačným bonusom pre prostredie, v ktorom žijeme. Je zároveň aj mimoriadne dobrou správou z politiky - po dlhšom čase, plnom absurdných kreácií, nám ctení poslanci naznačili, že nie sú celkom zbytoční.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
