festivalová atrakcia menom Migaš a 16 tisíc Sk, ktoré prejedli a prepili delegáti v bufete. Asi tak vyzerá základný sumár 2. celorepublikového kongresu Strany občianskeho porozumenia v Poprade.
Kronikári azda zapíšu toto vysokohorské podujatie aj ako definitívny vstup do novej, "poschusterovskej" éry SOP. Najskôr až ale získajú patričný odstup, ktorý vyjasní, či nejaká éra vôbec ešte pred SOP stojí. Kedysi monokratická strana jedného muža je totiž už v plnom zápase o holú existenciu. O tom hovoria všetky preferencie, ktoré už rok ukazujú prudké zoštíhlenie sympatizantov SOP. To už nie je sezónny výkyv, ale dlhodobá stagnácia.
Hamžíkovi, ktorý je jediný plnokrvný a strategicky mysliaci politik v tomto spolku, bolo dávno jasné, že ak chce SOP z jamy von, musí sa renovovať. Komplexne - vnútro i fasádu. Skôr, než mohol s touto "poschusterovskou" pozostalosťou vykročiť žiadaným smerom, musel však obhájiť svoju pozíciu proti vnútornej opozícii. To sa mu podarilo, čo svedčí o istej obratnosti tohto nevýrazného politika. Zvyšok ale bude postatne ťažší.
SOP je totiž rýdzo neštandardná strana, uťapkaná na rusko-slovenský spôsob - populárna tvár, spriaznené médiá, pažraví klienti a pochybní podnikatelia, lacný populizmus. Taký je genetický kód, s ktorým musí Hamžík manipulovať a šľachtiť. Zapracovanie nového génu ale bude náročné, veď personálny materiál je k dispozícii iba taký, aký zbieral na svoju trampolínu Schuster. Ideovo nemá Hamžík vo vlastnej strane partnera či spoluhráča, po boku mu defilujú v lepšom prípade kariérni pragmatici, v horšom zlatokopi.
Poprad formálne korunoval Hamžíkove vidiny o štandardizácii SOP a zaradení sa do klasického straníckeho systému. Práve ono upustenie od "myšlienky občianskeho porozumenia", s príklonom k onomu "novému stredu", to všetko v náleve sociálneho liberalizmu, by sa malo stať novou definíciou SOP. Táto samolokalizácia je vcelku vydarená, keďže Hamžík utrafil asi jediný priestor na štandardnej osi, ktorý je dnes na Slovensku neobsadený. Ide o priestor tzv. novej ľavice, ktorý je i pre najväčších "reformistov" v SDĽ príliš napravo. SOP sa v Poprade vlastne prihlásila k tzv. tretej ceste, ktorej protagonistami sú Tony Blair a Gerhard Schröder.
Šťastnú ruku pri voľbe manévru podtrhujú ešte dve skutočnosti. Tento priestor doteraz čiastočne pokrývala iba DU, ktorá však - podľa všetkých signálov - končí. Po druhé, nová štylizácia predurčuje SOP optimálny koaličný potenciál - v tzv. štandardnom spektre bude mať relatívne blízko fakticky ku každému. Pavol Hamžík sa pritom pri svojom manévri ani nemusel veľmi znásilňovať. Z mnohých jeho vystúpení je zrejmé, že ho to ťahá väčšmi k stredu než doľava.
Omnoho nešťastnejšie vyzerajú už predpoklady na zdarnú realizáciu zámeru. Pavol Hamžík po prvé nie je žiadnou mediálnou hviezdou a po druhé sa naozaj nemá o koho oprieť. V Poprade zvolený prvý podpredseda Presperin je politicky úplne o ničom, ako typický kariérny konjunkturalista je živou pripomienkou Schusterovej éry a navyše časovanou náložou (z jeho bystrického primátorovania sa ešte môže "zviditeľniť" nejedno prekvapenie). Potenciál Márie Machovej, ktorá by ako ekonomická námestníčka mala nahradiť bezfarebného Petráka, je i po roku a pol vo vláde záhadný. Zhodneme sa na jednom - nie je to Mikloš. A tretí podpredseda sa vynoril spod zeme, v rýchlosti sa ani nedá spomenúť na meno.
SOP takto celkom paradoxne, napriek štandardizačnému úsiliu Pavla Hamžíka, zostane asi naďalej stranou jedného muža. Čo je veru typická charakteristika práve subjektov neštandardných. Prognóza je preto i po Poprade stále veľmi chmúrna. Prezidentský výťah Rudolfa Schustera čaká úporný boj o holé prežitie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
