prebrali so zakladateľom, lídrom, skladateľom, gitaristom a spevákom Karolom Gerbom.

"Desať rokov je výročie vzniku a zároveň, pravdepodobne, aj zániku. Počas rokov prebehla kopa personálnych zmien. Dá sa povedať, že sa odohralo príliš málo koncertov na to, aby sa kapela zohrala a možno aj scelila po ľudskej stránke. Chyba bola trochu aj v tom, že v skupine nikdy neboli všetci rovnocenní, pokiaľ ide o hudobné nápady, hráčsku vyspelosť a hlavne celkový prístup. Napriek tomu vznikli tri demá, podarilo sa vydať aj CD. Už ako vyšlo, to je druhá vec, v každom prípade je to spomienka na to, že sa niečo robilo. Bolo vyvrcholením istého obdobia vo vývoji kapely."

Čo bolo dôvodom častých personálnych zmien? To, že ľudia neboli hudbe oddaní až tak, ako ty, alebo to, že sa cítili byť tak trochu v tvojom tieni?

"Aj jedno, aj druhé. Možno na nich prišla vlna, že chceli hrať v kapele, a keď potom videli, že treba fakt aj priložiť ruku k dielu, sa toho radšej vzdali. Teraz, po rokoch, si priznám aj to, že kedysi som bol k ľuďom dosť kritický. Nemyslel som to však v zlom, len som sa stále snažil, aby naša hudba mala úroveň. Išlo mi o to, dokázať, že aj na Slovensku sa dá stvoriť hudba, ktorá je vo svojom žánri porovnateľná s tým, čo sa hrá vonku."

Nebolo to aj o tom, že ostatní mali pocit, akoby si ich ku komponovaniu nechcel pustiť?

"Spočiatku som robil všeto sám, vymýšľal som vlastne všetky nástrojové party. Ostatní si na to zrejme zvykli, hoci možno reptali. Ja som nikdy nikomu nebránil, aby doniesol vlastné nápady. Stačilo, aby boli dobré. Tak sa to nieslo vlastne až dodnes, keď som už oveľa tolerantnejší k ľuďom. Čakal som, že donesú nejaký nápad, ale nikto nič. Nebolo to o tom, že všetko som chcel robiť sám. Vlastne mi nič iné neostávalo."

S ktorou zostavou sa ti hralo najlepšie?

"Stále bolo určité obdobie vydarené, všetci chodili na skúšky, hralo sa skoro každý deň, vymýšľali sa skladby. Nie vždy som bol spokojný úplne so všetkým, ale napriek tomu sa darilo, počuť to aj na demách. Nejaký potenciál tam bol, v zostave Jaro Župčan bicie, Peťo Šerfözö basa, Jaro Chytil gitara. Stále bol problém so spevom. Ťahalo sa to, až kým som nezačal spievať ja. Vtedy sa ale pozmenil štýl. Kvôli zmenám v zostave to stále nebola kompaktná skupina, ktorá by kedykoľvek mohla vyraziť koncertovať kdekoľvek. K ďalšiemu vývoju najviac prispel Miro Szeman, ktorý ako bubeník vo svojom žánri patrí k najlepším v Košiciach. Prišiel k nám v r. 1994 a aj u nás sa ešte viac vypracoval. Práve s ním som vždy mohol najviac počítať, spolu sme vytvorili jadro kapely. Ostatní sa vždy ako keby len viezli a dotvárali celok. Bolo to dosť vidno aj na koncertoch."

Vaše demá sú štýlovo dosť rozdielne. Brain Feedback bol na svoju dobu naozaj surový materiál, okrem toho ste na Slovensku zrejme ako prví mali texty v angličtine. Depressive Reality bola vyslovene thrash/deathmetalová záležitosť, Expelling the Evil bolo zase trochu inde. S akým úspechom ste sa stretli a kde všade sa vôbec dostali?

"Prvé demo vzniklo pol roka po vzniku kapely. Nahrali sme ho v Slovenskom rozhlase, ktorému sme ostali verní až po nahratie CD. Bol to extrémny žáner, viac-menej taký hurá-systém. Nahrali sme na tú dobu podľa mňa dosť revolučný materiál. Nebol na takej úrovni, ako prvé demá niektorých dnešných kapiel, ale vo svojej dobe spravil rozruch, najmä v Čechách. Tam nám dosť pomohla rozhlasová relácia Gung-Ho. Bola to prvotina, ale niektoré skupiny aj dnes hrajú veľmi podobnú hudbu, samozrejme na oveľa lepšej úrovni. Druhé demo bolo zásadným pokrokom čo do zvuku, aj v nápadoch. Išlo viac-menej o thrash/death metal. Nebolo veľmi rozširované, čo je škoda. Vôbec všetky naše nahrávky boli dosť zanedbávané čo do promotion a distribúcie. Aj kvôli nedostatku financií, všetko sme si totiž platili sami. Tretie demo bolo asi najkvalitnejšie. Nikdy však oficiálne nevyšlo. Najprv ho mala vydať jedna košická agentúra. Od nej to odkúpil niekto iný s tým, že to vydá. Nakoniec k tomu nedošlo. Nezachovali sa žiadne mastery. Nahrávka existuje len na kazetách. Je mi to veľmi ľúto, bola to hudobne aj zvukovo vydarená vec. Tie texty síce ešte neboli bohvieaké, ale práve kvôli tomu som niekedy v roku 1994 začal chodiť na angličtinu. Chcel som sa zdokonaliť, aby som vedel písať texty na dobrej úrovni."

CD Grey Infinity, ktoré nasledovalo, sa síce dočkalo vydania, ale to bolo asi tak všetko...

"To vydanie prišlo viac-menej po funuse. Všetko bolo nahraté a zmastrované v roku 1995 a album nakoniec vyšiel v roku 1998. Bolo vylisovaných 1000 diskov. Nebola takmer žiadna promokampaň. Viac ako sto kusov sa porozdávalo do rádií a podobne. Boli sme v štyroch slovenských rádiách, mali sme dvadsaťminútové rozhovory, odzneli nejaké skladby. To bolo celé promo, zvyšok, čo sa týka zaslania CD nejakým magazínom alebo vydavateľstvám, som už urobil sám, za vlastné peniaze. Vydavateľstvo nám predostrelo veľké plány, z ktorých však nakoniec nebolo nič. Myslím si, že takéto vydanie zažilo viacero slovenských skupín. Kapela je v tomto úplne nemohúca. Na jednej strane je rada, že to konečne niekto vydal, na druhej strane ťažko povedať, či takéto vydanie vôbec má zmysel. Nejaké CD sa podarilo predať, mne osobne aj do zahraničných krajín, ale väčšina dodnes trčí niekde v sklade. V kontaktoch so zahraničím trochu pomohlo aj zriadenie našej domovskej stránky, kde je aj pár skladieb vo formáte Mp3. Mali sme už vyše 3000 návštev, a ohlasy boli veľmi dobré. Keď nič iné, získal som viacero kontaktov so zahraničnými hudobníkmi a inými ľuďmi z branže."

Záujem, hlavne z USA, ale napríklad aj z Fínska, predsa len niečo dokazuje...

"Ľudí vonku zaujíma v prvom rade to, aká je kvalita hudby. Pôvod skupiny až takú úlohu nehrá, možno u niektorých vydavateľstiev. Ale bežní fanúšikovia kvalitné skupiny podporujú, nech už pochádzajú z hociktorej krajiny. Doteraz som napríklad v kontakte aj s americkou gitaristkou Jaye Foucher, mailujeme si, vymenili sme si CD a podobne."

V akej zostave odohráte koncert, ktorý bude v stredu?

"Pôvodne som chcel, aby na desiatom výročí hrali všetci bývalí členovia, ktorí už nehrajú alebo pôsobia inde. To sa nepodarilo, niektorých sa nepodarilo nakontaktovať, iných zas presvedčiť. Ale budú tu hrať Gabi Takáč, gitarista, ktorý nastúpil po odchode svojho brata Roba, na gitaru bude hrať aj Jaro Chytil. Možno zahrá aj Jožo Daraš, ešte neviem, keď sme sa po dlhom čase stretli na skúške, už skoro ani nevedel brnknúť do strún. Na spev som si pozval hostí z brutálnejšej časti košickej scény, Jana Košča z Caress a Tomáša Červeňáka z Obliterate. Prvý má skôr výškovejší hlas, niečo v štýle Atheist. Bude spievať veci z prvého a tretieho dema. Tomáš je vhodnejší skôr na death metal, zaspieva skladby z druhého dema. Chcel som, aby to bolo pestrejšie, jeden má hlbšiu farbu hlasu, druhý zas škrekľavejšiu. Zavolal som ich aj z kamarátstva. Na bicie zahrá Miro Szeman a asi aj Peťo Kertvel. Na basu bude hrať Slavo Šimko. V niektorých skladbách zahrá na gitaru aj Dano Imrich. S ním som sa dal dokopy pred časom, už dúfajúc, že v Xibalbe je druhý gitarista, s ktorým sa bude dať s kapelou pohnúť. Zatiaľ je však všetko otvorené."

Aj čo sa týka budúcnosti Xibalby?

"Tam veľa závisí od bicích. Mnohí hovoria, a ja s nimi vlastne súhlasím, že ak by tam nehral Miro Szeman, tak v tomto štýle nemáme šancu pokračovať. Veľmi rád by som si zahral aj s inými dobrými bubeníkmi, ale sú už vyťažení v iných kapelách. Niektorí hrajú v dvoch, troch kapelách, napríklad Robo Kuzma alebo Marcel Malega z tunajšej extrémnej scény. Nie všetci sú tiež ochotní hrať iný žáner. Uvidím, čo sa podarí, mám isté plány aj mimo Xibalby, takže hudbe sa celkom iste budem venovať tak či tak."

Takže kedy a kde sa bude uzatvárať desaťročie?

"V GeS-ku, 24. mája o 19. hodine. Koncert sa bude nahrávať na CD a tento živý záznam bude uzatvorením jednej etapy existencie Xibalby. To ostatné ukáže čas."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.