neoddeliteľnú súčasť každodenného života spočiatku vyrábali aj kováči a zámočníci. Ale až o storočie neskôr (16.st.) sa nožiari vyčlenili ako samostatné špecializované remeslo.
Na Slovensku existovali dve nožiarske remeslá, jedno všeobecné a druhé "uhorské", ktoré k nám pravdepodobne priniesli habáni. Hlavný rozdiel medzi nimi bol v tom, že uhorskí nožiari robili nože lyžice a vidličky s perleťovými rúčkami, kým ostatní nožiari s drevenými. Náročnejší nožiari vyrábali aj nožnice, britvy, píly, ba aj kosáky a podobné výrobky. Výroba nožov, a to všetkého druhu - teda nielen pre domácnosť, ale napr. aj pre mäsiarov a kožušníkov. Do náplne práce nožiarov patrilo okrem výroby samozrejme aj nabrúsenie a okutie nožov, ale tiež podľa potreby a želania opatrenie mosadzným plášťom. Ak sa medzi výrobkami nožiarov spomenulo i zhotovovanie vidličiek, treba o nich vedieť, že za feudalizmu, išlo o celkom výnimočný jav. V minulosti sa k nožom nevyrábal rovnaký, ba ani len primeraný počet vidličiek. Ak bola v domácnosti jediná vidlička, tá úplne stačila. Ňou sa z hlavnej misy podalo mäso a na tanieroch si stolujúci už pomohli nožom, lyžicou a prstami.
Prvý známy nožiarsky cech na Slovensku bol založený v roku 1579 v Kremnici. V Košiciach bol zastúpený tento cech až od roku 1642. Z písomných dokumentov zvolenských nožiarov vieme, že ročne priemerne dokázali vyrobiť 24 000 nožov, ktoré potom predávali na bližších aj vzdialenejších trhoch, ale najmä na debrecínskych jarmokoch.
Bratislavskí nožiari združovali do cechu majstrov nielen z celého západného Slovenska a ostatného Uhorska, ale aj z Rakúska, Sliezska a Moravy - týmto boli, alebo sa aspoň pokúšali byť oblastným, celouhorským cechom. Štatút si nadobudli roku 1677.
Ochrancom a zároveň aj patrónom nožiarov bol svätý Móric.
Z artikúl prešovského nožiarskeho cechu, pochádzajúceho z roku 1643 sa dozvedáme, že podmienkou prijatia do cechu za nožiarskeho učňa malo byť svedectvo o legitímnom pôvode, t.j. o narodení z legálne uzavretého manželstva. Výuka trvala 4 roky a učeň počas učenia býval v dome s rodinou svojho majstra, od ktorého dostával stravu, obuv a ošatenie. Za svoju prácu nielenže nedostával žiadnu mzdu, ale ešte sa od neho žiadalo, aby za učenie "zložil do cechovej truhlice ctihodnému cechu 4 pinty vína a 4 funty vosku". Okrem toho učeň musel mať so sebou dvoch ručiteľov, ktorí za neho mali zložiť 20 florénov pre prípad, že by učeň od svojho majstra utiekol. Tovariš, ktorý si bral za manželku majstrovu dcéru, alebo majstrov syn platili pol dukáta, 2 pinty vína a 2 funty vosku. Povinná vandrovka trvala 3 roky. Zhotovenie majstrovského kusu pozostávalo z vyhotovenia 1O párov kuchynských nožov a 2 párov mäsiarskych nožov, pričom "všetky nože mali mať pravý rozmer i tvar a mali rovnako bezchybne rezať suchý či mokrý materiál". Hotový majstrovský kus preukázal "vznešeným cechu" na schválenie o jeho spôsobilosti.
Po úspešnom zvládnutí a ukončení majstrovského kusa každý nový majster bol povinný pohostiť celý cech veľkou hostinou a 8 pintami vína a na ďalší deň mal ešte priniesť 4 pinty vína. Okrem hostiny cech vyžadoval od novopečeného majstra, aby sa do jedného roka oženil - inak mu mohli majstrovský titul aj odobrať a majstrovskú prácu zakázať.
Ak sa konal pohreb člena tohto cechu a niekto ho zmeškal, alebo svojvoľne neprišiel, ten platil pokutu 1 florén.
Autor: Mgr. Uršula AMBRUŠOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
