ako Šafárik, Kollár, Hollý, hoci tieto tri osobnosti mali základný určujúci význam pre rozvoj národnej myšlienky a literatúry. Najmä najmladší z nich Pavol Jozef Šafárik významnejšie zasiahol do literatúry. Bol výnimočným človekom, vzdelaným, nadaným. Mal iba devätnásť rokov, keď mu vyšla v Levoči prvá zbierka básní "Tatranská Múza s lýrou slovanskou". Verše v nej boli v češtine. Palkovič predpovedal na ich podklade, že zo Šafárika "bude iste znamenitý básnik a spisovateľ slovanský, ak ešte dokonalejšiu znalosť aj iných rečí nadobudne". Predvídal v ňom veľkú osobnosť.
V tomto mesiaci si pripomíname 205. výročie narodenia Pavla Jozefa Šafárika (13. mája 1795). Názov obce Kobeliarovo neďaleko Rožňavy v Gemeri, kde sa narodil, poznajú všetci významní svetoví slavisti a dokonca ho mnohí aj osobne navštívili. Šafárikovo meno je pre nich pojmom a jeho dielo zdrojom poznania. Na štúdiách na univerzite v Jene, kde mal vynikajúcich profesorov, ho zaujal germánsky starovek a ľudová poézia, z čoho vznikla túžba poznať dejiny a kultúru Slovanstva. Preto už tam začal zbierať materiál pre dejiny slovanských literatúr. Priatelil sa s Františkom Palackým a Jánom Kollárom, čo malo rozhodujúci význam pre celý jeho život všetci traja si zaumienili pomôcť národu z kultúrnej zaostalosti.
Z Jeny prišiel do Bratislavy, kde bol vychovávateľom v rodine liptovského podžupana Gašpara Kubíniho. V roku 1819 nastúpil na novozaloženom srbskom gymnáziu v Novom Sade. Tam pripravil na vydanie zbierku slovenských ľudových piesní, doplnenú Kollárom a Benediktim (Písně světské lidu slovenského v Uhřích). V nemčine tam napísal "Dejiny slovanskej reči a literatúry vo všetkých nárečiach" (vyšlo r. 1826). Týmto dielom chcel podnietiť uvedomelú lásku k národu dejiny literatúry sú na to vhodným prostriedkom, pretože ukazujú cesty rozvoja ľudského ducha. Chcel upozorniť, že Slovania po Grékoch a Rimanoch majú právo na takú starobylú vzdelanosť, ako ostatné európske národy. Z úvodu tohto diela, ktoré obsahuje jadro jeho ďalšieho diela Slovanské starožitnosti, si Samo Chalupka vybral námet pre svoju hrdinskú báseň Mor ho! Dejiny slovanskej reči a literatúry vzbudili pozornosť v celej Európe. Z nich čerpali mnohí cudzí autori vedomosti o slovanskej vzdelanosti. Napr. aj Adam Miczkiewicz, keď prednášal v Paríži o slovanských literatúrach.
Starosti, bieda, zlé podmienky pre prácu boli príčinou jeho presťahovania do Prahy aj s rodinou (1833). Tam dokončil svoje najzávažnejšie a najväčšie dielo Slovanské starožitnosti (1005 strán), ktoré vyšlo v roku 1837 po česky. Nemecké, ruské a poľské vydanie mu zabezpečili meno najväčšieho učenca v odbore dejín slovanského staroveku. V diele spracoval dejiny Slovanov od najstarších čias do konca 10. storočia. Neskoršie ich doplnil dielom "Slovanský národopis", v ktorom podal aj prvú národopisnú mapu osídlenia slovanských národov.
Šafárik bol uznávaný, slávny, ale chudobný. V Prahe mal dobré podmienky pre výskum, ale vykonával niekoľko činností pre hmotné zabezpečenie rodiny. Bol redaktorom týždenníka Světozor, redaktorom Časopisu Českého musea, kustódom univerzitnej knižnice, cenzorom českej beletrie a od r. 1848 hlavným bibliotekárom univerzitnej knižnice. Napísal veľa významných štúdií a článkov do českých i nemeckých časopisov. Odmietal pozvania na zahraničné univerzity, aj mnohé pocty. Keď dostal zlatú medailu od Akadémie vied v Petrohrade, chcel ju predať, aby zaplatil náklady spojené s vydaním Starožitností. Do Prahy za ním prichádzali slovanskí historici a filológovia, ruská vláda vyslala mladých slavistov, aby ich Šafárik pripravil na vedeckú činnosť. Korešpondencia Šafárika s nimi bola a stále je aj v súčasnosti zdrojom štúdií o medzislovanských kultúrnych stykoch. Bol aj zakladateľom juhoslovanskej literárnej histórie.
Šafárik vniesol aj do poézie nové prvky. Postavil sa proti mechanickému naučenému básneniu, bol za poéziu, ktorou básnik vyjadruje svoje osobné cítenie a presvedčenie. Úlohou poézie je podľa neho priviesť človeka bližšie k životu a zapojiť do spoločenského diania. Tieto svoje názory konkretizoval v česky písaných veršoch v zbierke Tatranská Múza s lýrou slovanskou (1814). Jeho romanca Oldřich a Božena dosiahla mimoriadny úspech a bola preložená do angličtiny a nemčiny. Samotného Šafárika oslávil najväčší ukrajinský básnik Taras Šločenko v básni o Janovi Husovi Kacír (1845).
V marci r. 1848 vymenovali Šafárika za profesora slovanského jazykospyta na pražskej univerzite. Prednášať nezačal a po roku sa vzdal profesúry. Zdravotný stav sa mu stále zhoršoval, trpel nervovými záchvatmi a počas jedného skočil do Vltavy. Zachránili ho, ale o mesiac 26. júna 1861 zomrel.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
