Predčasom spolu so svojim dlhoročným spoločníkom Milošom Dvořáčkom zavítali do Košíc, aby pobavili a rozospievali všetkých milovníkov country hudby a folku. Ak ste patrili medzi zúčastnených, určite nám dáte za pravdu, že o šikovnosti týchto dvoch muzikantov a spevákov nemožno pochybovať. Navyše svojim humorom, ktorý zachádzal niekedy až k čiernemu, sa ukázali ako skvelí komici. Piesne ako Hudsonské šífy, Vrány a čáp, či Rosa na kolejích sú známe asi každému. Repertoár nedeľňajšieho koncertu bol však doplnený aj skladbami z albumu Valašský drtivý styl. Prísť na chuť takejto hudbe nevedia len fajnšmekri, ale aj obyčajný smrteľníci, ktorí ocenia kvalitnú hudbu. Fajnšmekerom môžme nesporne nazvať aj Wabiho, ktorý nám s pohárom chladeného piva poskytol rozhovor nie len o hudbe.

* Na východnom Slovensku vás vidieť pomerne často...

- Pravdupovediac ja poznám východné Slovensko podľa Košíc, Prešova, Humenného..., kde som ešte hral? Vždy to bolo skvelé. Ešte som nezažil zlý koncert, len v prípade, keď sú na koncerte ľudia, ktorým hovoríme betónové psi.

* Aké koncerty uprednostňujete, skôr komorné, alebo masového rázu?

- Klubovky. Tam si s každým v tej sále pohovorím. Od tristo ľudí je to už masa. S nimi si už musíte zahrať inak a mne to nejako veľmi nesedí, tie veľké gestá a veľké slová.

* Čo hovoríte na Sigord. Je to veľké podujatie so stovkami ľudí, na ktorom ste sa zúčastnili aj vy a pochvaľovali ste si.

- Tam je to o úplne niečom inom. V prvom rade je tam dvadsať percent ľudí triezvych (smiech). Je to otvorenejšie a človek sa dokáže vžiť do ľudí, ktorí tam sedia.

* Myslíte si, že ľudia, ktorí počúvajú vašu hudbu sú, alebo by mali byť romantici?

- Ale nemusia. Za mnou chodili ľudia, ktorí neboli romantici a hovorili, počuj, ja som bol ´ve srabu´ a potom som si vypočul tvoju pesničku Nevadí. To ma človeče postavilo na nohy a uvedomil som si, že v tom nie som sám. Viacmenej, je to preto, že byť romantikom nie je nutné, ale skôr prospešné.

* Vaša hudba sa spája s gitarou, ohňom, prírodou.

Zájdete si aj vy občas do prírody?

- Z prírody som prišiel, bol som na chate. Nemáme tam elekrinu, takže svietime petrolejkou a práve uvažujeme o tom, že si tam privedieme vodu. Kúrime drevom.

* Kde máte chatu?

- Tam, kde ju má Dvořáček, Dobeš... Sedem kilometrov z Hradca Králové. Máme tam skvelé okolité dediny. Jedna sa volá Svinári a druhá je Blešno (smiech). Medzi nimi je naša osada.

* Vypočujete si aj inú hudbu vo svojom voľnom čase, alebo uprednostňujete výlučne folk a country?

- Ja počúvam všetko. Na rozdiel od Jana Nedvěda nepreferujem klasiku, hoci si myslím, že ju nepreferuje tiež, ale proste malo by sa to(smiech). Milujem Bruce Springsteena. On je chlap. Naviac má fantastický hlas. Jeho piesne nie sú vrcholná poézia, ale sú adekvátne, primerané. No o muzike ... o tej sa netreba ani baviť. Naviac ma fascinuje, že on je o trochu mladší ako ja a pritom ten ´parchant´ stále vyzerá na tridsaťpäť.

* Čo myslíte, v čom to bude?

- No asi na sebe pracuje, na rozdiel odomňa. Tí Američania to majú v krvi. Oni vedia, že keď človek nerobí, tak nemá. U nás to funguje tak, že človek sa zvezie trochu po talente, trochu po šťastí. Na druhej strane, nechcel by som tam žiť. Oni sú divní. Sú naivní v istom zmysle, sú také veľké deti. Nerozumejú našim vtipom.

* Aký máte názor na kapely, ktoré vznikajú ako huby po daždi a potom spadnú?

- To, čo rastie v pope, to sú fabrikované kapely. Je to výsledok profesionálnej práce celého tímu, ktorý spraví marketingový prieskum a urobí výber štyroch chlapcov tak, aby zodpovedali tomu, čo je zaujímavé. Vyberú ľudí, ktorí majú na starosti hudbu, vlasovú a pohybovú úpravu, v štúdiu im to upravia tak, aby to znelo. To už nie je hudba, to je banka na peniaze.

* Myslíte si, že hudobníci, ktorí sa chceli presadiť za vašich čias to mali ťahšie v porovnaní s dnešnou dobou?

- V jednom smere sme to mali horšie, že sme nemohli povedať, čo sme chceli a dostať sa vtedy ku kvalitnému nástroju bola neuveriteľná anabáza. Keď človek chcel americkú, alebo japonskú gitaru, musel mať vonku tetu a len za clá ste zaplatili štyristo korún. Na druhej strane bola menšia konkurencia, nebola taká dravosť. Pamätám si dobu, keď na Porte niekomu chýbala struna, tak sme mu ju požičali. Dnes je to už inak, ale to len odráža stav spoločnosti.

* Čo by ste robili vy, keby ste neprerazili v hudbe?

- Keby som mohol robiť to, čo som vždy chcel, tak by som maľoval. Pustil som to už k vode. Nie je to handicap, pretože sa hovorí, že väčšina slávnych maliarov má poruchu farbocitu a to mám aj ja. Originalita ich diel vyplynula práve z toho ich handicapu. U mňa sa to vyvinulo všetko inak. Slová sú jednoznačnejšie, ako obrázky. I keď obrázky dlhšie vydržia.

* Nedávno uplynulo šesť rokov od smrti Karla Kryla. Aký vzťah ste k nemu mali vy, kedže ste robili v rovnakej brandži?

- Ja som sa s Krylom nikdy nestretol, alebo raz ako divák v Zlíne niekedy v šesťdesiatomôsmom roku. Mne sa viac páčia jeho básničky, ako piesne. Nepáči sa mi, že hral na gitaru ako prasa. Hlas mal nádherný. Tiež sa mi však nepáči, že bol totálne čiernobiely. Buď miloval, alebo nenávidel. Takýto svet mňa nezaujíma, pretože vždy sú odtiene sivej, alebo je svet farebný. Nie je len čierna a biela. Mňa viac mrzí iné výročie, ktoré bude. Päť rokov od smrti Miša Tučného.

* Boli ste priatelia?

- My sme sa spolu raz nádherne ožrali, ale nádherne. Bolo to v Hradci Králové v jednom hoteli v bare. Proste sme sa tam stretli na šnúre. To sú tie krásne chvíle. Mali sme si čo povedať... Povedal som mu, prečo nerobí niečo s tou svojou figúrou, veď je kovboj na hovno... každý kôň sa pod ním prelomí (smiech).

* Boli ste si blízky?

- Nie. človek nemôže byť priateľ s každým. Mám pocit, že sme si návzajom vážili jeden druhého a myslím si, že to stačí."

Autor: Jaroslava FARKAŠOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.