však neprestáva. Ešte v piatok podali traja poslanci SDĽ do parlamentu ďalší z návrhov na zrušenie straníckej bigamie (polygamie). Na rozdiel od HZDS, ktoré chce dvoj(mnoho)členstvo zakázať priamo občanom, SDĽ navrhuje zo zákona zrušiť "iba" stranu, ktorá toto umožní. Prašť jak uhoď - obe verzie sú útokom na politické práva občana, ktorý nemôže ospravedlniť ani fakt, že zopár ministerských a poslaneckých špekulantov vyznáva promiskuitné formy straníckeho života.
Dôvody sme pred týždňom podrobne rozobrali a keďže je podozrenie, že téma ešte dostane príležitosť, dá sa hodiť za hlavu. Nie však iniciátori z SDĽ, ktorí síce boli témou aj včera, je to však klinický prípad omnoho vrstevnatejší. Dá sa vyšetrovať z mnohých pohľadov, azda najzaujímavejšia môže byť sonda do príčin, prečo vlastne vystrájajú až tak nepríčetne.
Konflikty v SDĽ sú najmä personálne a vzťahové, omnoho menej ideové a programové. Rozlišovacím znamením, ktoré predurčuje zaradenie sa do jednej či druhej frakcie, čo proti sebe tak nezmieriteľne bojujú, nie je ideologické presvedčenie jednotlivcov, ale hrubozrné pozadie týchto ľudí. Stačí si porovnať, z akého sveta vyšli a aké majú dnešné väzby Weiss, Ftáčnik, Orosz, Schmögnerová na jednom brehu, resp. Migaš, Magvaši, Koncoš, Sopko na druhom. A hneď je svetlo: Teoretici z kabinetov marxizmu a výskumných ústavov, ktorí si osvojili módne ideológie, zápasia s vyslancami podnikateľských či záujmových skupín.
Populárne delenie SDĽ na "reformistov" a "konzervatívcov" (boľševikov) je nepresné až nezmyselné a nie je vôbec kľúčom k pochopeniu dejov v tejto strane. A nebude ani obsahom súboja na košickom predsunutom zjazde. To, čo dnes postkomunistickou stranou lomcuje, sú energie, uvoľnené krízou identity. SDĽ totiž svojou najhlbšou podstatou vzdoruje zmenám, na ktorých sa sama podieľa. Jeden príklad za tisíc: "Zníženie výdavkov v rozsahu zníženia rozpočtových príjmov by znamenalo demontáž štátu", hovorí "reformistka" Schmögnerová, a upozorňuje, že "sú hranice, za ktoré nemožno ísť bez toho, že by ste zmenili charakter štátu".
Tak. S hĺbkovými reformami, čo definitívne zahladzujú stopy po systéme, ktorý právna i mentálna predchodkyňa SDĽ stvorila, má SDĽ problémy sa stotožniť. Plošne - bez rozdielu krídiel. Existujú záveje výrokov tzv. reformistov, svedčiacich o priepasti medzi "pokrokovými silami" v SDĽ a západným sociáldemokratizmom. Nachytať pri čine sa dajú temer v ktoromkoľvek čísle straníckeho týždenníka Slovo.
Akýsi koncepčný rozdiel medzi dvoma frakciami však predsa len existuje. Neleží však vo vzťahu k reformám, ale vyhodnotení ich dopadov na vlastnú kariérnu a stranícku budúcnosť. Pokiaľ napríklad Kanis hovorí, že "volebný úspech SDĽ je spojený s integračným a ekonomickým úspechom tejto koalície", Migaša a spol. nielenže odpudzuje reformný kurz, ale títo sú navyše aj hlboko presvedčení, že je pre SDĽ cestou do mimoparlamentnej ničoty.
Správanie sa Migaša a celej jeho strany je vo svojej najhlbšej podstate teda zákonité. Bohužiaľ, SDĽ si nenecháva "vnucovať rétoriku i videnie sveta opozíciou", ako tvrdí vo svetlej chvíľke Weiss. Nie - pre SDĽ sú opozičné videnie sveta i jej rétorika bytostne vlastné. To je jej najhlbšia podstata i vysvetlenie brušných tancov, ktoré predvádza.
Ak chceme byť spravodliví, treba povedať, že je v princípe aj nespravodlivé od kohosi, kto má v genetickej výbave komunizmus, čakať, že bude bez mentálnej ujmy zrovnávať so zemou socializmus, ktorý má navyše ešte aj v programe. Každý, kto bol raz v živote pod akoukoľvek hrozbou či násilím nútený konať proti svojej vôli a svedomiu, pochopí, o čom je tu reč.
Košovan do diagnózy, samozrejme, patrí tiež. Ale naozaj iba ako tá posledná kvapka, ktorou pretiekli všetky ružovolíce poháre. Nech sa už zjazd v Košiciach skončí ako chce, svoju minulosť so sebou SDĽ ešte veľmi dlho povlečie. V koalícii či opozícii, jedno je. A podľa toho budú i tie koalície a opozície vyzerať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
