a jeho predaj. Bez sviečok sa nezaobišli panovnícke dvory ani dedinské chalupy. Voštinárstvo patrilo čiastočne do domácej výroby, sčasti do vandrovníckych zamestnaní - či to boli priekupníci alebo podomoví obchodníci - alebo k doplnkovému zamestnaniu na prilepšenie.
Z včelích plástov t.j. voštín, súšov, ktoré vykupovali od chovateľov včiel podomovým spôsobom, sa vyváraním, vytápaním alebo lisovaním v špeciálnych zariadeniach tzv. zábojoch získaval včelí vosk. Ten predávali na konzervačné, liečebné, obradové a iné účely. Na Slovensku bolo voštinárstvo rozšírené v 16. - 17. storočí v málo produktívnych oblastiach. V západnom Gemeri v Hostišovciach, Ostranoch, Lipovci, Striežovciach, Drienčanoch bolo spojené s výrobou a predajom dreveného riadu a s brdárstvom.
Brdárstvo predstavovalo výrobu a predaj súčiastky tkáčskych krosien - brda. Bol to drevený rámik s drevenými, trstenými, neskoršie kovovými zubcami určený na meranie hustoty tkanej textílie a prirážanie útkovej nite. Meral sa na tzv. pásma. Brdárstvom sa podomácky zaoberali v podhorských oblastiach okrem Gemera v Šariši, Tekove, na západnom Slovensku (Sobotište, Horná Súča, Mestečko). Brdá podomovo predávali aj za hranicami Slovenska a v menšom množstve ich vyrábali ešte v druhej polovici 20. storočia v Gemeri.
Na problematiku voštinárstva a brdárstva bola odborníčkou etnografka a bývalá dramaturgička košického štúdia Slovenskej televízie PhDr. Mária Prasličková. Bola, pretože v uplynulom období spomedzi nás navždy odišla. Jej obsiahla publikácia o týchto zabudnutých zamestnaniach zostane zdrojom informácií a štúdia o minulosti Slovákov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
