sú ohrozené stupídnym navyšovaním kapitálu v krachujúcej banke (utekajú záujemcovia o privatizáciu), keď ďalšie banky melú z posledného, keď sa vo vláde už pomaly mesiac nevedia dohodnúť na privatizácii Transpetrolu, a tak ďalej, nuž v tejto situácii sa naši politici zabávajú neuveriteľnou témou: zrušiť či nezrušiť dvojité členstvo v stranách zo zákona??!
Odkedy odozneli ľavicové falše o "rekonštrukcii vlády", ocitol sa tento nonsens galaktických rozmerov definitívne v ohnisku verejnej debaty. Nekonečne nezmyselná pritom nie je iba téma, ktorou sa v danej spoločenskej klíme obťažovať občana jednoducho nesmie. Ide ale najmä o argumenty. A to aj prívržencov, aj odporcov zrušenia "dvojčlenky".
Keď prišlo HZDS s prvým variantom zákona, ktorý by priamo zakázal členstvo vo viacerých stranách, bolo celkom pochopiteľné, že opozícii kráča o oslabenie politickej pozície premiéra. Menej pochopiteľné zaiste je, ak o to isté ide aj významnej časti koalície. Absolútne nepochopiteľné však už je, ak miesto toho, aby "problém" naniesli na rokovací stôl a posadili bigamistov z SDK-SDKU k dialógu, vymýšľajú nové legislatívne kreácie s hrozbou tlačiť ich cez parlament. Samozrejme iba preto, aby si palmu geniality neodniesli Gašparovič a spol. Tuto naozaj má pravdu ústredný tajomník HZDS Grapa, podľa ktorého fakt, že SDĽ prišla s novou iniciatívou, je iba ďalší príklad toho, že "koalícia nie je ochotná podporiť PODNETNÉ návrhy opozície".
Nuž, veru podnetné. Návrh SDĽ, ktorý chce zakázať strany, ktoré by samy dvojčlenstvo v stanovách nezakázali, je presne taký neakceptovateľný, ako inšpirácia z HZDS. V tejto krajine totiž nežijú iba bi- či polygamisti vo vysokých štátnych funkciách, ale aj státisíce radových občanov, ktorí majú právo združiť sa do toľkých strán, koľko ich je registrovaných na ministerstve vnútra. Je to síce "absurdné", ako si správne myslí Duray, možno aj "paranoidné a schizofrenické" (kolega Jarjabek), a prívlastkov by sa dalo ešte navymýšľať, je to však právo PRIRODZENÉ, rodíme sa s ním a je NESCUDZITEĽNÉ. To všetko sme už raz napísali a niet čo dodať. Každý, kto napriek uvedenému zamýšľa namydliť schody Dzurindovi týmto spôsobom, nemá základné demokratické cítenie a nezaslúži si nazývať sa POLITIKOM.
Stranícka bigamia za účelom znevýhodnenia politických súperov, ba dokonca i koaličných partnerov je, samozrejme, vec zavrhnutiahodná. Keďže páchatelia by o privilégiá neradi prišli, tomu zodpovedajú aj ich protiargumenty. "Evidentne sa útočí na SDK", tvrdí napríklad Roman Kováč, člen SDKU a predseda poslaneckého klubu SDK. Nuž - vôbec sa neútočí. Mikulášovi Dzurindovi trebárs nič nebráni vrátiť sa k svojmu pôvodnému úmyslu konštituovať SDKU tri mesiace (pol roka) pred voľbami v r. 2002. To po prvé. Po druhé, SDK môže naďalej spokojne prežívať i za predpokladu, že Dzurinda, R. Kováč a tutti quanti by si členstvo v nej zrušili. Zostane takým istým virtuálnym subjektom, akým je už dnes. SDK totiž politicky neexistuje, existuje iba formálne, čo však môže aj po tom, keď ju teoreticky opustia všetci jej členovia. Kvalitatívne nebude SDK o nič inšou "stranou", keď ju po vyslancoch KDH, DS nechajú aj členovia SDKU (a za chvíľu aj SDSS, ktorá chce fúzovať s SOP). Podstatné totiž je, že aj keď "stranu" SDK bude tvoriť jeden člen ako štatutár, nič nebráni tomu, aby tak ako doteraz zostal v súčasnom zložení jej poslanecký klub.
Preto je absolútnym nezmyslom napríklad Bugárovo tvrdenie, že "zrušenie dvojitého členstva by jednoznačne viedlo k neplatnosti koaličnej dohody". Neviedlo - ak koaliční partneri chcú naďalej túto koalíciu, budú rešpektovať, že spolu zostáva poslanecký klub SDK. Celkom iná vec je, ak túto koalíciu už nechcú. To však majú povedať priamo a neísť obchvatom cez vyhladzovanie politických práv občanov tejto krajiny. Je pritom až neskutočné, že celú "kauzu" roztočili iba preto, lebo spolu už nedokážu normálne komunikovať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
