sonda Voyager 2 v roku 1986, preto astronómovia pokrstili Cordelia, po najmladšej dcére kráľa v hre Kráľ Lear, a Ophelia, na počesť milenky Hamleta. Ako sa na tragédiu sluší, oba mesiace stratili vedci čoskoro z dohľadu. Z malého množstva dát, ktoré im Voyager 2 poslal, totiž nemohli vypočítať ani len približnú polohu týchto nebeských telies.
Až o niekoľko rokov začali astronómovia po oboch dámach pátrať znovu. Pomocou najmodernejších metód vyhodnocovania obrazového materiálu a vďaka Hubblovmu vesmírnemu teleskopu (HST) ich opäť vypátrali a zistili zaujímavý fakt: Oba mesiace udržiavajú tvar najkrajnejšieho z jedenástich prstencov Urána, napísal nemecký časopis Spektrum der Wissenschaft.
Urán má najviac mesiacov zo všetkých planét slnečnej sústavy - doteraz ich vedci narátali rovných 20. Len v ostatných troch rokoch bolo objavených päť nových obežníc. Ešte v roku 1983 sme vedeli len o piatich mesiacoch. O tri roky neskôr poslal Voyager 2 na Zem v rozpätí len dvoch týždňov snímky dovtedy neznámych mesiacov Cordelia a Ophelia.
Pre pozemské teleskopy však boli tieto mesiace s priemerom asi 40 kilometrov príliš malé a keď Voyager 2 pokračoval vo svojej ceste k Neptúnu, zmizli z dohľadu. Hľadaním stratených trabantov sa začal zaoberať Erich Karkoschka z University of Arizona. Vo svojom počítači skúmal fotografie, ktoré HST urobil v roku 1997, pričom zohľadňoval potenciálne obežné dráhy, vyplývajúce z dát Voyagera 2. Odmenou za námahu mu bola Ophelia, ktorá sa opäť vynorila z hlbín vesmíru. Cordelia však naďalej zostávala skrytá.
Inou cestou sa medzitým vydali Richard French z Wellesley College a Phil Nicholson z Cornell University: Hľadali zmeny v tvare prstencov Urána. Tie astronómovia objavili až v roku 1977 nepriamo, fotoelektrickým pozorovaním zákrytu hviezdy 9m Uránom. Dnes poznáme 11 samostatných prstencov, pričom najkrajnejší - tvoria ho veľké kusy ľadu, je aj najjasnejší. Ako iné prstence však odráža len necelé jedno percento slnečného žiarenia, preto sa vedci naďalej spoliehajú na zákryty hviezd Uránom, keď sa chcú dozvedieť niečo nové o jeho prstencoch.
French a Nicholson vyhodnotili materiál, ktorý sa nazbieral od roku 1977. Nehľadali priamo mesiace, ale periodické deformácie prstencov, spôsobované ich gravitáciou. Úspešní boli na kraji prstenca Epsilon (prstence Urána dostávajú mená podľa gréckej abecedy, počnúc vnútorným). Výpočet pravdepodobnej polohy Ophelie sa takmer presne zhodoval s miestom, ktoré určil Karkoschka. Keď tento snímky HST ešte raz posúdil, skutočne našiel aj nezvestnú Cordeliu.
Mesiace sa pohybujú na skoro identických obežných dráhach vo vnútri, resp. na vonkajšej strane prstenca Epsilon. Cordelia zrýchľuje čiastočky, ktoré sú bližšie k Uránu, takže odstredivá sila ich ženie von. Vonkajšia Ophelia však tieto čiastočky brzdí a gravitácia planéty ich vracia späť. Výsledkom tohto pôsobenia je úzky prstenec s ostrými hranicami. Viac si môžete nájsť aj na internetových stránkach:
Cordelia - http://www.solarviews.com/eng/cordelia.htm, Ophelia - http://www.solarviews.com/eng/ophelia.htm, Voyager2 - http://vraptor.jpl.nasa.gov/voyager/voyager.html)
Autor: jv&TASR
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
