ruských cestách nevyzerá. Pre tých, ktorí by sa aj napriek obavám vybrali autom napríklad do čarokrásneho Sankt Petersburgu, Piteru ako vravia Rusi, ponúkame niekoľko praktických informácií. Kto chce ísť na dovolenku za jeho históriou, stojí to za to.
V prvom rade si treba zaobstarať medzinárodný vodičský preukaz, alebo oficiálny preklad slovenského vodičáku do ruštiny. V poriadku musíme mať "techničák" a technický stav vozidla. V prípade ak cestujeme autom, ktoré nie je prepísané na vaše meno, treba zájsť k notárovi a dať overiť splnomocnenie na užívanie vozidla. Ďalej treba preklad splnomocnenia potvrdiť na súde alebo konzuláte.
Zelená karta, ktorú kúpime v Slovenskej poisťovni platí len v Poľsku, Litve a Lotyšsku. V prípade, že cestujeme cez Bielorusko a Rusko "strachovanie" (poistenie) kúpime priamo na hranici.
Za tranzit - prechod cez Bielorusko zaplatíme 20 dolárov, pre osobné auto. Ďalšie doklady s názvom colná deklarácia musíme bezpodmienečne vypísať ešte pred colnou kontrolou. Colnú deklaráciu vypisujeme zvlášť na auto, doláre, či inú menu, prípadne na kameru alebo osobný počítač tiež zvlášť. Najlepšie urobíme, ak doklady vypíšeme azbukou, potom je prechod cez hranicu rýchlejší. Môže sa zdať zvláštne, že do colnej deklarácie uvádzame sumu peňazí, ktorou pri vstupe do krajiny disponujeme. Dôvodom je, že naspäť nemôžeme prenášať viac peňazí ako pri ceste do Ruska.
Cena nafty sa v Bielorusku pohybuje v prepočte od 11 do 15 korún a v Rusku od 7 do 8 korún za 1 liter.
Keď cestujeme napr. z Košíc do Sankt Petersburgu cez Poľsko a Bielorusko najazdíme približne 2000 km. Košice - Poľsko - Litva - Lotyšsko do Petersburgu je 1650 km. Od Bieloruských hraníc po mesto Orša je diaľnica dlhá 500 km. Cesta po nej je pohodlnejšia rýchlejšia.
Povrch vozoviek je v takom stave ako v Poľsku či na Slovensku. V Lotyšsku a Litve sú cesty vo výbornom stave. Tieto dve krajiny čistotou, prírodou a architektúrou pripomínajú Fínsko. Reč je taktiež podobná a azbuka sa v Lotyšsku a Litve už nepoužíva. S kopcami a serpentínami sa nestretneme vôbec. Cesty sú oveľa širšie ako u nás. Lemujú ich lesy a malé dedinky so zopár zemľankami, nakoľko hlavné cestné spojenia vedú mimo miest.
To však neuberá osádke ani autu na bezpečnosti. Môžeme byť pokojní. Cesty sú doslova posiate "gaikami a gaikármi". GAI voľakedy znamenalo Gasudarstvennaja autoinspekcia a gaikári sa hovorí dopravným policajtom. Teraz sa GAI premenovala na GIBDD. Gaikári majú stanice postavené priamo na cestách. Kontrolujú hlavne už spomínané doklady a rýchlosť. Treba si dávať pozor, gai slúžia non-stop. Rýchlosť sa kontroluje laserom, takže vás môžu zamerať z diaľky. GAI stanice sú pre cudzincov a vodičov kamiónov "oázou spánku". Keď si chce šofér oddýchnuť a pospať, odparkuje auto pri stanici gaikárov. Tam sa vám nemôže nič stať. Kontrolujú a postávajú na ceste celú noc a celý deň.
S toaletami to už tak ružovo nevyzerá. Pumpy, na aké sme zvyknutí t.j. s normálnymi záchodmi stretneme asi po každých 200 km. Ostatné čerpacie stanice sú umiestnené pri lese a okrem obrovských cisterien s palivom a malou búdkou tam neuvidíme nič, a nie to ešte záchod, či obchodík.
Na známom ruskom šašliku si pochutí i najnáročnejší gurmán. Šašlik je bravčová sviečkovica napichnutá vo väčších kusoch na ihle a opekaná nad dreveným uhlím. Šťavnaté mäso opekajú vonku na griloch a tak už z diaľky hladný šofér spozná podľa dymu, kde sa môže do sýtosti najesť. Šaslikárne stoja pri cestách. Za dve výdatné porcie šašliku (250-300 gramov) čierny chlieb a kapustový či cviklový šalát s píniovými orieškami zaplatíme 280 korún. Dobrú chuť.
Takže... nič nie je tak strašné, ako sa vraví. Ani cesta autom cez Rusko či Bielorusko. Slováci môžu s pokojným svedomím cestovať do krajiny obávanej a predsa nami tak nespoznanej.
Autor: Tamara MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
