minút chôdze od stanice lanovky na Hrebienku. Zhotovil ju, pôvodne ako kamennú útulňu, spišskosobotský rodák Ján Juraj Rainer v roku 1863. Hoci tam stojí už bezmála 140 rokov, ostatné obdobie nebolo pre ňu príliš priaznivé. Chýbal prevádzkovateľ a chata postupne chátrala. Pred niekoľkými rokmi však vyrukoval horský nosič a profesionálny pedagóg Peter Petras (na obr.) s myšlienkou, prenajať si ju, zrenovovať a opäť uviesť do prevádzky. V súčasnosti táto ministavbička učupená z troch strán medzi stromami, z ktorej ďalekohľadom dovidieť aj na observatórium 'pribité' na Lomnickom štíte, opäť slúži svojmu účelu. Okrem možnosti odpočinku a občerstvenia ponúka turistom prostredníctvom skúseností 54-ročného chatára tiež odborný výklad týkajúci sa histórie nosičov v Tatrách, ako aj ďalších miestnych zaujímavostí.

Zrejme. každý Tatranec vie, kde 'Rainerka' leží. Skúste to však vysvetliť niekomu, kto v Tatrách nie je príliš doma.

"Chata sa nachádza neďaleko Hrebienka. Po červenej značke k nej vedie veľmi pohodlná cesta po Magistrále. Na Starolesniansku poľanu to trvá len niečo vyše štvrťhodiny. Tam sa cesta rozvetvuje na viacero smerov. Napríklad po modrej značke sa dá ísť ďalej na Zbojnícku chatu alebo po červenej na Téryho chatu, Zamkovského chatu či na Skalnaté pleso. Dá sa ísť tiež na Studenovodské vodopády, kde sa chodník opäť rozdeľuje. Jedna jeho vetva vedie po modrej značke až do Tatranskej Lomnice, čo trvá zhruba hodinu a pol. Po žltej značke sa turista dostane približne za hodinku do Tatranskej Lesnej. Najkratšia cesta vedie na Bilíkovú chatu, kam sa turista dostane od vodopádov za pätnásť minút."

Čo vás, ako dlhoročného horského nosiča, priviedlo k myšlienke, zrenovovať Rainerovu chatu?

"V prvom rade to boli spomienky. Ako nosič som začal pracovať v roku 1963 na chate kapitána Nálepku. Náklady sme vynášali práve z tejto Starolesnianskej poľany. Tu sme mali zložené uhlie, koks a drevo. Keď však zanikla miestna chata, prestala ju navštevovať verejnosť a aj ja som s nákladom bez prerušenia pokračoval po červenej značke na Zbojníčku alebo Térynku. Lenže pred troma rokmi, keď som raz v rámci testu niesol mimoriadne ťažký náklad, zranil som si chrbát. Zišiel som preto z chodníka nižšie a pristavil som sa pri troskách Rainerovej chaty. Vtedy som si uvedomil, že chát v Tatrách nemáme toľko, aby sme si mohli dovoliť, nechať jednu z nich ležať v rozvalinách."

Výsledok vášho snaženia je hmatateľný. Čo vás to stálo, obnoviť prevádzku Rainerovej chaty?

"Nebolo to lacné, obrazne i doslova. Najprv som musel vybaviť povolenia a získať množstvo potvrdení. S tým ale tiež súviselo poznanie, že nikto mi na túto činnosť neposkytne ani korunu. Stavebné úpravy som robil na vlastné náklady. A keď zvážime, že aj s manželkou sme obaja učitelia, nebolo to jednoduché. O to intenzívnejšie som musel robiť vynášky, aby som aspoň čosi zarobil navyše. Našťastie, na Zamkovského chate sa práve vtedy stavala čistiareň odpadových vôd a WC. Mesačne som cez sezónu vyniesol asi 5 a pol až 6 ton materiálu."

V akom stave sa nachádza chata, keď ste sa ňou začali zaoberať a čo všetko ste na nej museli opraviť?

"Najprv som musel pokosiť mnohoročnú žihľavku v jej okolí. Ukázalo sa, že všade navôkol sa nachádzalo jedno veľké smetisko. Keď som sa dostal dnu, ani tam to nebolo oveľa lepšie. Po čistení, keď som všetok odpad napratal do štrnástich veľkých vriec, prišli na rad stavebné úpravy. Celá zadná stena, pri zemi hrubá vyše metra, bola vtlačená dovnútra stavby. Museli sme ju rozobrať a postupne znova zložiť. Ďalším zistením bolo, že pri odmäku sa dovnútra navalilo množstvo snehovej vody. Hladina v miestnosti dosiahla asi 20 centimetrov. To si prirodzene vyžadovalo budovanie izolácie. Túto prácu nám komplikovala zamrznutá zem, ktorú sme ešte aj v máji prácne vylamovali. Treba zdôrazniť, že všetok stavebný materiál - piesok, štrk, drenáž, sme na chatu vynášali na vlastných chrbtoch."

V Rainerovej chate, hoci je miniatúrna, sa nachádza aj maličké nosičské múzeum. Spomeňte aspoň najcennejšie z vystavených artefaktov.

"Najväčším vystavený predmetom sú rekordné nosítka Laca Kulangu, na ktorých vyniesol 207 kilogramov náklad z Hrebienka na Zamkovského chatu. Máme tu však aj nosítka z 50-tych rokov, na ktorých môj brat Jožo Petras vyniesol na Zbojníčku pec. Nechýbajú tiež ukážky starej horolezeckej výstroje. Medzi nimi konopné a silonové lano, snežnice, kované skoby, karabíny a mačky, ďalej kladivká a zbierka horolezeckých piklí zo začiatku storočia až po tie posledné z konca 70-tych rokov. Čestné miesto zaujíma niekoľko fotografií historicky najlepších nosičov. Sú to Andrej Hudáček, Jožo Petras a Laco Kulanga. Zabudnúť nemôžeme ani na prehľad víťazov pretekov horských nosičov."

A propos, preteky nosičov. Vy sám sa ich tiež zúčastňujete. Spomenuli sme už kulangových 207 kilogramov na Zamkovského chatu. Vo výpočte úspechov sa uvádza takisto jeho 138 kilogramov vynesených na Zbojníčku a 151 kilogramov na Téryho chytu. Aké sú vaše maximá?

"Najlepším mojim výsledkom je štvrté miesto vo vynáške na Térynku. Mne samému však nejde príliš o umiestnenia. Napokon, nie som už najmladší. Ale vážim si čas, ktorý som vtedy dosiahol. Hodina a štyridsať minút so 60-kilogramovým nákladom je na 50-ročného chlapa, pri všetkej skromnosti, celkom slušný výkon (na informačnej tabuli sa na zdolanie tejto turistickej trasy uvádza 2.45 hod. - pozn. red.)."

Vy však máte ešte jedno maximum, ktoré sa hneď tak niekomu nepodarí zopakovať. Viaže sa k nemu aj jeden, keďže sa dobre skončil, vtipný príbeh.

"Zrejme svoj najlepší výkon som podal v roku 1992, keď sa mi v priebehu 15 a pol hodiny podarilo trikrát vyjsť na Téryho chatu. Priemerná hmotnosť mojich vynášok predstavovala 74 kilogramov. Tretíkrát som už ale za svetla nedokázal z chaty zísť dole a tak som sa tam rozhodol prespať. Volala však moja žena. Vraj, ako je možné, že som taký unavený, veď inokedy po jednom výstupe nebývam. Zdôraznila po jedinom, pretože dva za sebou mi výslovne zakázala. A ja som jej odpovedal, že síce som unavený, ale z dvoch výstupov to určite nebude. Pochopila a nejaký čas sa potom so mnou nezhovárala."

Z vášho rozprávania možno vycítiť, že okrem oficiálnych rekordov je ešte mnoho neevidovaných osobných výkonov, ktoré majú pre toho ktorého nosiča cenu svetového rekordu. Ako je to s prekonávaním vlastných možností?

"Áno, s rekordmi je to trochu diskutabilné. V dobrom čase sa dá poľahky vybehnúť aj s ťažkým nákladom do určitej výšky a za iných okolností na zdolanie tej istej trasy treba aj celý deň. Každý výstup do cieľa, mnohokrát závisí od jeho vôle a morálky. Nikto z laikov totiž nevie, ako bolí náklad vážiaci desiatky kilogramov. Ja sám som sa vzdal na trati jedinýkrát. Jednoducho to s dvoma plynovými bombami v hlbokom snehu nešlo ďalej. Ospravedlnil som sa chatárovi, ten to pochopil a nasledujúci deň som mu náklad priniesol."

Kde sa končia fyzické možnosti nosičov, keď sa neustále darí zvyšovať hmotnosť nákladov a skracovať čas prepravy?

"Možno je to v zlepšovaní ich fyzického fondu. Možno v morálno-vôľových vlastnostiach. Veľa zohráva aj vzájomné doberanie sa. Keď som urobil moje tri vynášky za sebou z Hrebienka na Térynku, bývalý nosič, chatár a spisovateľ Belo Kapolka mi s kamennou tvárou oznámil, že výkon sa stane skutočnosťou, až keď ho nasledujúci deň potvrdím. Najprv som o tom nechcel ani počuť. Ale čo myslíte, čo som urobil, keď som sa vyspal z únavy?"

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.