pozitívnou viažúcou sa k prejavom tejto emblematickej figúry slovenskej politiky.
Nechajme si v zátvorke možnosť, že v najbližších dňoch príde nejaké hrozné odhalenie, ktoré Čarnogurského včerajší krok zrelativizuje na poznanú nutnosť. Ak sa toto nenaplní (čo je dosť pravdepodobné, lebo to by asi utekal i z ministerskej pozície), dá sa povedať, že ide o krok štátnických rozmerov. Politici na Slovensku netrpia predávkovaním sebareflexie a funkcie v drvivej väčšine neopúšťajú "svojpomocou". Ako ale vyplýva z jeho veľmi stručného vyhlásenia, ktoré poskytol médiám, Čarnogurský pochopil, že jeho ďalšie zotrvanie na predsedníckej stoličke KDH by škodilo ako vlastnému hnutiu, tak i slovenskej politike.
Je absolútne zrejmé, že verdikt nad vlastnou straníckou kariérou nebol jednoduchý a do definitívnej podoby sa premietol doslova v posledných hodinách. Veď ešte v piatok potvrdzoval, že na post predsedu bude kandidovať a odmietol ako číre špekulácie tie informácie, podľa ktorých sa na sneme vzdá kandidatúry v prospech Pavla Hrušovského. O veľkom emocionálnom vypätí svedčí fakt, že aj keď ohlasoval mimoriadnu tlačovú besedu, po prečítaní vyhlásenia o nekandidovaní Čarnogurský bez slova opustíl "brífing".
Rozhodnutie je dobré a správne po všetkých stránkach. I keby súčasný predseda KDH nebol zaťažený sériou diskvalifikujúcich prejavov a činov, vo vyspelejších kultúrach je dobrou tradíciou, že neúspešní lídri odstupujú po podstatne kratších periódach, než desať rokov. Navyše Čarnogurský už neprekáža iba rastu preferencií KDH, ale i kvalitnejšej a hladšej spolupráci s blízkymi stranami, teda koalličnému potenciálu KDH. V Demokratickej strane, ktorá sama seba dlho považovala za strategického spojenca KDH, už dlho beží diskusia o únosnosti tohto partnerstva práve a len kvôli niektorým Čarnogurského vyhláseniam a postojom.
Je isteže možné polemizovať, či bol Čarnogurský naozaj beznádejne neúspešný líder. Vytvoril a stmeľoval hnutie, ktoré dodalo krajine súčasného premiéra. KDH bolo najsilnejším subjektom volebnej formácie, ktorá sa stala pilierom tejto koalície. KDH pod vedením súčasného predsedu bolo šesť rokov neformálnym lídrom protimečiarovskej opozície a trúfneme si povedať, že Mikuláš Dzurinda by nebol premiérom Dzurindom, nebyť Čarnogurského. Takisto sa dá dlho debatovať o tom, či vzťahové problémy napravo od stredu majú svoje príčinné jadro iba v Čarnogurskom.
Debaty sú to však akademické a o ničom. Čarnogurský s dlhodobo katastrofálnymi osobnými preferenciami definitívne prišiel aj o kredit morálnej autority, ktorý si budoval ako väzeň komunistického režimu a disident. Premnoženie neprístojných politických postojov, osobná zodpovednosť za pofidérne financovanie, reťazenie škandálov a podozrenia z nekalých spojenectiev a klientelizmu, to všetko by v štandardnejšom prostredí stačilo i na päť rezignácií. Politika je predovšetkým o dôvere, a tú už dnes - okrem úzkeho okruhu kmeňových voličov KDH - Čarnogurský jednoducho stratil. Nech sa už dopustil svojich hriechov z akýchkoľvek pohnútok, je pozitívne, že dokázal vyvodiť voči sebe zodpovednosť. Pretože ak by šiel do novej kandidatúry, je vysoko pravdepodobné, že snem KDH by túto zodpovednosť vyvodiť nedokázal. Predseda si vypestoval "doma" taký vplyv, že si - chtiac či nechtiac - vytvoril hnutie jedného muža.
Čarnogurský by sa k svojej "obeti" isteže neodhodlal, ak by necítil, že má za seba plnohodnotnú náhradu. Pavol Hrušovský, ktorému okamžite deklaroval svoju podporu, je konzervatívec ako remeň, takže akási "liberalizácia" KDH v prípade jeho zvolenia zaiste nehrozí. Žiadna fundamentálna zmena na politickej scéne sa teda nedeje, napriek tomu sa tento 4.jún zapíše ako významný deň slovenskej politiky. Prišiel síce dosť neskoro, ale pánboh zaplať...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
