herec, vedúci hudobnej skupiny "bratov Ebenov", s ktorými vydáva CD

a v súčastnej dobe veleúspešný moderátor všetkých možných akcií sa s nami chvíľku pred odletom do Prahy podelil o svoje dojmy a zážitky.

Ako ste si vypĺňali voľný čas, v priebehu turné po Slovensku, vraj ste mali zlé počasie...

"No, ale mne to veľmi nevadilo, pretože som mal fúru práce. Musel som niečo písať a pripravovať si podklady, keďže ma čaká budúci týždeň moderovanie koncertu pre tretie tisícročie na výstave Expo v Hannoveri. Keďže je to celé v angličtine, už teraz sa to učím. Takže mi to zlé počasie celkom vyhovovalo."

Aké vás čakajú prázdniny?

"Čiastočne pracovné, keďže opäť uvádzam filmový festival v Karlových Varoch. No a potom odchádzame spolu s manželkou do spojených štátov."

Na ako dlho?

"Asi na päť týždňov. My už tam letíme po siedmy krát, keďže tam máme známých, u ktorých bývame."

Dnes je trend jazdiť do Ameriky kvôli angličtine...

"My si tam ideme odpočinúť. Moja žena (herečka Markéta Fišerová pozn.red.) je vozíčkarka a to je krajina, pre akýkoľvek handicap dokonale pripravená, čo je pre nás hlavný dôvod. Akonáhle tam vystúpite na letisku, ste úplne slobodní. Všade sú špeciálne nájazdy a rampy, proste úplne samozrejme sprístupnené miesta pre imobilných. A rešpektuje sa to. Proste, ak je raz vyhradené parkovacie miesto pre vozíčkara, neexistuje, aby ste tam našli auto, ktoré nepatrí handicapovanému človeku. Za to je pokuta 250 dolárov. Naopak u nás je to všetkým úplne jedno. Nemajú v sebe základnú slušnosť a rešpekt a to je smutné."

Je podľa vás človek, ktorý je schopný rešpektovať handicapovaných ľudí duchovne slobodnejší, má niečo navyše?

"Ja to skôr považujem za niečo, čo by malo byť každému človeku úplne prirodzené. Reakcie okolia však nemôžem nazvať nijak ináč len ako dedičstvo bývalého režimu, ktorý sa vždy snažil takýchto ľudí posunúť mimo spoločnosť. Za mesto do getta, vybudovať pre nich ústavy, kde by sa zavreli a nekazili naše vyhliadky na šťastné zajtrajšky. Ono sa to síce lepší, ale ešte to potrvá."

Prešli ste si svojim, dá sa povedať, že máte určitý stabilný nadhľad na vecami bežného života?

"Ja neviem, je samozrejme, že keď si niečo také prežijete, tak trochu prehodnotíte veci, ktoré sa okolo vás dejú. Ale to neznamená, že by som sa nevedel rozčúliť či hnevať. Určite som sa nedostal do nejakej vyššej sféry, kde vás tieto veci už nezoberú, to nie. Jednoducho som si na to zvykol. Na život s postihnutím si zvyknete rovnako, ako na hocičo iné. Ja mám skôr problém, že svoju ženu vnímam ako zdravú a veľmi ju nešetrím."

Zvieratá sú takisto zraniteľné a odkázané na pomoc človeka, aký k nim máte vzťah?

"Zvieratá mám hrozne rád. V tejto chvíli síce žiadne nemám, ale mal som trinásť rokov jazvečíka. Keďže sa o to nemá kto starať a v meste je s tým trápenie, musíme sa bez psíka zatiaľ zaobísť. Ale neviem, ako dlho sa mi tento stav podarí udržať, pretože moja žena spolužitie so zvieratkami miluje. Dokonca som sponzoroval jeden psí útulok a mám svoje krsňa v pražskej ZOO. Je to samček ťavy a mal som mu vymyslieť meno. Pokrstil som ho Šemík."

Ako ste k takému menu prišli?

"Hovoril som si, že Šemík je náš národný kôň a keďže náš národný charakter zase nie je až tak úplne rovný, nejaký hrb sa do toho určite vojde."

Ste známa osobnosť, možno idol niektorých ľudí. Má aj známa osobnosť ako vy svoje vzory?

"To viete, že áno. Ja mám spústu idolov najmä medzi ľuďmi, ktorých nikto nepozná, ale ktorí v osobnom živote dokážu ohromné veci. Dokážu si ja neviem osvojiť päť detí z detského domova. To si myslím, že je naozaj také kresťanstvo v praxi. A väčšinou sú to ľudia, ktorí o tom ani nehovoria. Proste málo o tom hovoria a veľa toho robia, čo je obdivuhodné."

Počas svojho pobytu na Slovensku ste mohli trochu pričuchnúť k problémom, ktorými sa zoberajú tunajší ľudia. Myslíte, že sú o tom istom ako u vás?

"No tak čo sa týka napríklad politickej situácie, sme my už ľudia zvonku, cudzinci. V tom sa už neorientujem, možno trošičku. Ale keď som si pustil správy tak som si hovoril, že to výjde plus mínus narovnako. Ale napríklad my máme výborné kontakty s tunajšou kultúrnou scénou. Nedávno u nás režíroval Lasica i Juraj Nvota. Tam to stále cítim ako jeden národ, ktorý síce má akúsi hranicu medzi sebou, ale so žiadnym iným národom si nebudeme tak dobre rozumieť ako so Slovákmi. Aj keď dnešná mladá generácia už tak dobre po slovensky nevie, ako sme vedeli my. Ale máme k sebe najbližšie a to nám nikto nezoberie. Zaplať Pánboh."

Napríklad aj náš Rišo Müller či Jana Kirschner žnejú ako prví slovenskí interpreti po dlhom čase úspech v Čechách...

"No určite. Práve nedávno som sa v tejto súvislosti dobre zabával, pretože, keď som u nás v Čechách robil rozhovor s jednou slovenskou novinárkou, tá sa nevedela vynačudovať, že tam hrajú po rádiách samých slovenských interpretov. Prišli sme do Košíc, v prvý deň sme išli do krčmy a celé odpoludnie sme nepočúvali nič iné len Olympic a Petra Nováka. No vidíte..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.