generácie dnešných mladých ľudí, ktorí si nekompromisne razia cestu svojich ideálov. Aj napriek tomu, že doba zvlášť pre hudbu je dnes zlá, majú devízu v podobe vlastného nahrávacieho štúdia a podmienky, za ktorými si stoja poznajúc svoju cenu. A robia dobre, keďže je o nich stále viac počuť. Je zrejmé, že na sebe tvrdo pracujú, ako nám to potvrdila aj samotná Katka.

Minulého roku vám vyšiel debutový album Niečo sa chystá. Ste spokojní s ohlasom naň?

"Trochu nás mrzí, že sa ako náš prvý album nedostal do väčšieho povedomia ľudí, samozrejme je to trochu chyba vydavateľa. Jednoducho promo-kampaň sa trochu podcenila a ešte stále sa nájdu ľudia, ktorí nevedia, že nejaká Peha vôbec existuje."

Je to škoda, lebo na vašom albume cítiť, že je zvukovo "premakanejší", ako býva na Slovensku štandard. Prijímanie hudby u nás je do istej miery povrchné, stojí vám to teda za tú námahu?

"Muzikanti na Slovensku sa po vzostupe I.M.T. Smile automaticky začali štylizovať do podobnej hudobnej polohy, ktorá momentálne medzi ľuďmi letí. Ľudia sú a zostanú predovšetkým konzumenti, pretože oni dokážu len posudzovať. Ale práve od nich záleží, akú reakciu k našej hudbe zaujmú. Nám o to však vôbec nejde, my sme sa snažili využiť súčasné možnosti, trendy a experimentovali sme s nimi. Základom našej hudby je pesnička, na ktorej sa vždy dá niečo meniť."

Vaši prešovskí kolegovia z kapely Chiki liki tu-a

("Hahá, kamaráti z mokrej štvrte") nedávno krstili svoj druhý album. Títo chalani majú nádherne sarkastický pohľad na celé hudobné dianie, svoje originálne názory zaujímavo zhudobňujú a aj napriek určite osobitému zjavu sa im doteraz nepodarilo vydať piesne pod oficiálnym vydavateľstvom. Čím to je?

"Žánrovitosť hudby na Slovensku je veľmi malá, ľudia dokážu konzumovať len to, čo je im doslova predložené na tácke a tlačené do hlavy. Pritom existuje množstvo kapiel, ktoré robia skutočne kvalitnú hudbu či hudbu, na ktorej sa dá dobre zabaviť. Ja Chiki liki už dlhšie sledujem a práve ten ich nadhľad sa mi ohromne páči. Vedia sa na sebe baviť a z toho, že sa im nedarí preraziť, nerobia vedu."

Boli ste objavom roka tohtoročných cien Grammy. Nakoľko je podľa teba hodnotenie tejto poroty fundované?

"Položme si otázku - má sa tu vôbec niekto s niekým pretekať? Koľko je tu speváčok? Nemôže byť nominovaná Marika Gombitová, aj keď je dajme tomu najlepšia, keď v tomto časovom období vydala album len jedna - Jana Kirschnerová. Samozrejme, keby bolo viac slovenských interpretov či kapiel, bolo by to o to lepšie, aby sa vôbec dalo z čoho vyberať."

Teda máš aj ty pocit, že sa to v slovenskej hudbe krúti len okolo pár vyvolených?

"Jasné, je tu jedna silná firma, ktorá dokáže "svoje" kapely pretlačiť a tým pádom to majú v rukáve. Faktu, že muzika sa mení na biznis, už dnes asi nikto nezabráni. Ak raz za sebou nemáš niekoho, kto ľudí mediálne presvedčí, že si dobrý, jednoducho ťa neberú do úvahy. A keď sa eštr môžem vrátiť ku Grammy, mala som pocit, že je to jedna 'gadžovská' zábava. Jednak hranie na playback, to bolo 'úžasné', páčil sa nám 'podraz' Jany Kirschnerovej, ktorá aj napriek dohode zahrala naživo. Pre nás takto hrať bolo nepríjemné, úroveň by sa mala jednoznačne zlepšiť. Keďže je to jediná muzikantská akcia, na ktorú sa pozerá množstvo fanúšikov hudby, majú ju právo počuť naživo."

Čo je pre vás smerodajné - kladný ohlas kritiky alebo poslucháčov?

"Aj jedno aj druhé je dôležité, ale vždy si z toho treba zobrať len časť a stáť si za svojím. Lebo keď si človek sám nedokáže uvedomiť, kde robí chyby a kde to môže zlepšovať, sám sa podkope pod čiernu zem."

A čo zostava kapely, ste súdržní? Pretože takí I.M.T. Smile sú síce na vrchole, ale vo vnútri kapely to údajne škrípe. Vsádza Peha radšej na priateľské vzťahy?

"Samozrejme, na kvalitu hudby a koncertov veľmi vplýva, či tí ľudia hrajú spolu stále alebo si niečo naskúšajú tesne pred vystúpením. Pokiaľ to nie sú profesionálni hráči, ktorí však nie sú nejako originálni, pretože hrajú s každým. Je to však veľmi ťažké, vždy musí byť v kapele jeden človek s nadhľadom, ktorý dáva veci dokopy. Aj u nás je to tak. Sme v kapele všetko odlišné osobnosti a každý žije svoj život, no v muzike sa musíme zhodnúť. Som rada, že odkedy sme vznikli, sme stále piati."

Takže kto je u vás nepísaný líder kapely?

"Asi Martin Migaš, ja a Kajo Sivák."

Študujete?

"Ajéje, tam už nikto nie je študent. Klávesák Ďuro Ondko má, myslím, už Kristove roky, Kajo Sivák 27, bubeník Martin 25 a basák 24. Ja mám 19."

Máš vôbec aj nejakú inú vášeň ak spev?

"Och, môj život fakt pozostáva asi len zo spevu. Okolo jedenástej sa vždy ráno zobudím, kým sa preberiem, tak okolo tretej odchádzam do štúdia, hrám na gitare a odtiaľ prichádzam tak o polnoci. No a k tým záľubám, ešte rada kreslím. Ale to sú len také hlúpe detské pokusy."

Bolo ťa vídavať len za mikrofónom. Ale ako dlho hráš na gitare?

"Na elektrickej asi 5 mesiacov, na španielke dlhšie."

Nelezie ti na nervy, že ťa ľudia kvôli vyholenej hlave prirovnávajú k Shinead O'Connorovej?

"No, to som tak dostala po pysku, keď som si niekde prečítala, že kopírujem Dolores z Cranberries, že som hneď vedela, čo bude nasledovať, keď si ostrihám vlasy. Ale bolo to kvôli videoklipu k piesni Diabol a anjel. Takže teraz som vraj Shinead. Pokoj nebol, ani keď som mala vlasy po plecia, vtedy som za chrbtom počúvala, že vraj sa chcem podobať Jane Kirschnerovej. Takže teraz už naozaj neviem, čo mám urobiť s vlasmi, som v koncoch (hahaha)."

Nedá mi nevrátiť sa k Müllerovej drogovej aférke. Aký k nej má postoj vaša kapela?

"Müller sa sám vyjadril kdesi v rozhovore, že toto tu na Slovensku ešte nebolo. Tým pádom povedal všetko. Je to celé len exhibicionizmus. Je kopa ľudí aj v branži, ktorí berú drogy a urobí to Müller a všetci sú z toho mimo. Myslím si, že v tejto malej krajine, kde je už beztak veľký bordel, robiť nejaké "extempore" navyše len sťažuje celkový stav. Ľudia už aj tak majú vlastné problémy a na tomto malom smetisku príde Rišo Müller a robí ďalší bordel. To sa mi nepáči."

Hudba je silným prostriedokom ako proti týmto problémom bojovať. Ktoré z problémov najpálčivejšie pociťujete?

"Nechce sa mi do toho veľmi miešať, ale to, že ľudia nemajú prácu, nemajú peniaze, je neprehliadnuteľné. Stávajú sa apatickí a nedokážu sa uvoľniť, zabávať. V iných krajinách, kde je pohoda, ľudia majú životné zázemie, dokážu sa uvoľniť a napríklad tvoriť, to mi tu chýba. Málo ľudí u nás má možnosť vytvárať niečo kvalitné a posúvať sa ďalej..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.