PhDr. Klaudia BUGANOVÁ, etnografka Východoslovenského múzea v Košiciach
Keď sme v roku 1976 zakúpili do východoslovenského múzea kompletný sortiment pramkárskej dielne z Košíc, netušili sme, že to bude posledný nákup tohto druhu. Pramkárstvo patrilo v minulosti medzi veľmi zriedkavé remeslá. Jeho nositelia - pozamentieri vyrábali najmä rôzne druhy šnúr, pásov a opaskov, ktorými sa krášlili ženské ale aj mužské odevy. Boli aj dobrí majstri v zhotovovaní chocholov, rôznych strapcov a vyšívaných gombíkov, ktoré tvorili kedysi nevyhnutnú dekoratívnu súčiastku na uniformách. Vedeli pekne utkať i najrozličnejšie obrusy, pásy a lemovky. To, čo dnes dokonale zvládnu textilné stroje, to bolo v minulosti výlučne ručnou záležitosťou. A venovali sa jej nie ženy, ako by sa dalo očakávať, ale špecialistami - odborníkmi boli práve muži.
Z Košíc pochádzajú prvé zmienky o pramároch z 18. storočia, kedy bolo toto remeslo na území Uhorska značne rozšírené. V Bratislave od roku 1662, v Banskej Bystrici od roku 1695, v Levoči, Prešove a Bardejove od nasledujúceho storočia. Košice ako slobodné kráľovské mesto malo v minulosti početne zastúpené najrozličnejšie druhy remesiel. Medzi rozvinuté patrili aj textilné remeslá, združené v cechoch. Pramikári sa spolčovali s príbuznými remeselníkmi gombikármi a vyšívačmi. Z hľadiska potrebnosti by sa mohlo zdať, že išlo o drobnosti, pre ktoré bola zbytočná ešte aj úzka špecializácia. No odev v minulosti nebol len prísne účelový, ale omnoho viac zdobený. Najväčší rozkvet zaznamenalo remeslo v 17. - 18. storočí, keď najmä v období baroka došlo k explózii výzdobných prvkov na všetkých odevných súčiastkach. Podľa zásad dobovej módy museli byť plášte i sukne lemované aspoň jedným radom prámov a zdobené zlatými i striebornými šnúrami. Tieto prvky ovplyvňovali celkový efekt a malebnú dekoratívnu stránku odevu. Prámy našli bohaté uplatnenie i v mužskom odeve uhorskej aristokracie. Kabáty a vesty zdobili hodvábne i kovové pásy a viacradové šnurovanie. Tento charakter si mužské odevné súčiastky zachovali aj v 19. storočí, kedy na ženskom odeve už vplyvom striedmej módy empíru ustupujú. Muži ešte stále nosili na reprezentatívne príležitosti slávnostné uniformy. Tieto museli mať požadovaný uhorský charakter, ktorý tvorilo bohaté zlato-čierne šnurovanie a strieborné filigránové gombíky. Uhorskí úradníci ich nosili rovnaké takmer sto rokov. V druhej polovici 19. storočia sa tieto drobnôstky pramikárov stali inšpirujúcim zdrojom pre európsku módu a uplatňovali sa najmä na toaletách z drahých, ťažkých látok.
Pramkárstvo začalo zanikať po zrušení cechov v roku 1872. Avšak práve v tomto období úpadku tradičnej ručnej výroby sa rozvíja pracovná aktivita košických pramkárskych majstrov - Romana a Imricha Seidlovcov. Otec Roman Seidl pochádzal z Budapešti a natrvalo sa usadil v Košiciach v roku 1894 na Rákocziho ulici (dnešná Moyzesova). V pivničných priestoroch domu si zriadil svoju dielňu a bola to poriadne dlhá miestnosť. Vyše dvadsaťmetrovú dĺžku predurčovala potrebná metráž jeho finálnych výrobkov. Nachádzali sa v nej mechanické aj ručné tkacie stroje, rôzne motovidlá, kolovrátky a strojčeky na gombíky. V tejto dielni sa vyučil aj jeho syn Imrich, ktorý pokračoval v rodinnej tradícii. Zašiel si tiež na krátku vandrovku do Nemecka. Naspäť sa vracal cez Budapešť, kde bol aktívnym účastníkom búrlivých udalostí revolučného roku 1919. Ako sa neskôr ukázalo, nové revolučné komunistické myšlienky ovplyvňovali celý jeho život. Zdedil po svojom otcovi kompletné vybavenie dielne, ba aj mnohých pomocníkov, no tých musel čoskoro poprepúšťať. Bol nútený vyrábať iba také množstvo výrobkov, ktoré si vopred dohodol na objednávku. Ponúkal ho veľkoobchodníkov s galantérnym tovarom do ich špecializovaných obchodov. Významným zdrojom odbytišťa pramikárskych ozdôb boli miestne košické trhy. Tam vyhľadávali tento tovar najmä ženy z okolitých dedín, ktoré nosili stále bohato zdobený kroj. Najmä ženský ľudový odev z Myslavy, Nižného a Vyšného Klatova sa vyznačoval nielen dekoratívnosťou, ale aj stálou obmenou a variabilnosťou. Tkaničky - úzke prámiky s vytkávanými vzormi štylizovaných kvetov, ruží, vlnoviek sa našívali na ženské ľajblíky, zástery, party i mužské klobúky.
Neskôr majster ponúkal svojim zákazníkom rôzne ozdoby na náboženské rúcha, gombíky pre kňažské reverendy, lievikovité gombíky na kožuchy, ale aj strapce a šnúry pre čalúnnikov. Avšak stále viac a viac začal týmto výrobkom konkurovať priemyselne zhotovený lacný galantérny tovar. To donútilo majstra zatvoriť dielňu. Odišiel do severných Čiech, aby v tamojších textilných fabrikách odpozoroval a osvojil si nové formy a dokonalejšie výrobné postupy. No už nikdy nebol schopný zariadiť si nákladnejšie vybavenie svojej dielne. Jeho poslednou veľkou objednávkou bola v roku 1944 výzdoba v interiéri košického divadla. Zlaté a strieborné strapce, šnúry a obruby sa uplatnili pri ornamentálnom vzhľade opony.
Záver jeho životnej cesty bol tragický. Bol zavraždený pri masovej poprave 17. 1. 1945 v Ťahanovskom tuneli v obci Ťahanovce pri Košiciach. Jeho telo rozpoznal brat Štefan podľa gombíkov na kabáte. Tak k identifikácii posledného pramárskeho majstra Imricha Seidla dopomohli jeho vlastnoručne zhotovené výrobky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
