len veľká láska k zimnému ročnému obdobiu. Z tejto lásky a zároveň aj lásky k horským bicyklom sa zrodil na prvé počutie šialený nápad: expedícia v Grónsku na horských bicykloch. Že je to skutočne možné, vidím na fotografiách, ktoré práve držím v ruke. Gottfried Debove, člen expedície ma vnáša do atmosféry takmer nepredstaviteľného dobrodružstva.
"Cítil som sa, ako prvý človek, ktorý vidí túto krajinu. Takto by som si predstavoval Zem po jej stvorení. Presne tak by mohla vyzerať vo Vesmíre od Slnka vzdialenejšia planéta. Grónska krajina vnáša do človeka pocit oslobodenia, uvoľnenia. Prináša pokoj nielen pre uši, ale aj pre oči a dušu. Cestovať cez ňu je ako meditácia. Až tu som videl, koľko farieb môže mať ľad. Od úplne priesvitného ako sklo, cez všetky odtiene modrej, sivej, zelenkavej a bielej, až po od zeme hnedastú a čiernu. Takisto aj nebo. Keď prichádza búrka, mračná sú zelené. Keď bude snežiť, jasnomodré. Prevažne je však bez mrakov. Vzduch je taký čistý a studený, že človek má pocit, akoby ho pil a nie vdychoval. Kvôli tomu sa aj zle odhadujú vzdialenosti. Ďaleký kopec vyzerá, akoby vzdialený pár metrov."
Samotná expedícia začala vo februári, teda ešte počas grónskej zimy. V osade Upernavik vyložil vrtuľník na veľké počudovanie domorodcov proviant s objemom pol kubíka a dvoch Nemcov s dvoma bicyklami. Nezostali však v spoločnosti Inuitov, domáceho obyvateľstva, ale odtiahli na sever.
Keby si Inuiti v Upernaviku viedli Kroniku, stálo by tam asi toto: "Zo svojho stanovišťa pár kilometrov od osady podnikajú belosi 5 až 12-dňové výlety na bicykloch. Namiesto psích záprahov alebo vrtuľníka cestujú na bicykli. Kde-tu vykopú nejaký kameň do zbierky pre svojich priateľov paleontológov. Pozorujú tiež zver, ako napríklad tury pižmové, snehuľky, líšky, havrany, hlodavce, zajace. Neskôr sa presťahovali do blízkosti Francúzov. tí tu prišli ešte na lodi, ktorú nechali neskôr zamrznúť v oceáne. Slúži im teraz ako príbytok. Po mesiaci preleteli vrtuľníkom na juh do 400 km vzdialeného Ummannaqu."
Expedícia na horských bicykloch bola možná vďaka tomu, že Grónsko sa vyznačuje veľmi nízkymi zrážkami. Na severe pribudne ročne len pár centimetrov nového snehu. Teda povrch je pre bicykel dostatočne tvrdý. Domorodci sa ale samozrejme pohybujú na krátkych lyžiach a pomocou psích záprahov. Psy sú neoddeliteľnou súčasťou života. Už deti zapriahajú šteňatá do svojich sánočiek. Práca psov je taká namáhavá, že po 3 - 4 rokoch sú už vyradení a odstrelení. Nedočkajú sa teda v starobe zaslúženého odpočinku... Nechovajú sa plemená ako husky alebo malamut, ale im podobné jednofarebné grónske psy. K autobusom by som v Grónsku prirovnal vrtuľníky a k vlakom lietadlá. Snehové skútre sú na väčšine územia zakázané, lebo plašia zver. Takmer štvrtinu krajiny tvorí chránené územie.
Európania v Grónsku sa museli vyrovnať najmä s chladom. Po príchode mráz dosahoval v noci na -45 °C, cez deň -35 °C. Na konci pobytu, v apríli -30 °C v noci a -20 °C cez deň. Suché podnebie však spôsobuje, že tieto nízke teploty nepociťujeme tak ako u nás. Desať až 15 stupňov C pôsobí už veľmi teplo, pokiaľ -10 °C je najpríjemnejšia teplota. Okrem mrazu nepriaznivo pôsobí na našinca premenlivá dĺžka dňa a noci. Rozvidnievanie a stmievanie trvajú hodiny. Polnočné slnko je bežný stav. Čas nehrá v tomto svete žiadnu rolu. Hodinky môžete pokojne zabudnúť doma. Deň nemá konca. Deti sa korčuľujú o polnoci po uliciach - so slnkom na tvári. Skupinky sedia na skalách tu a tam a tešia sa z nekončiaceho slnečného svitu. Na Ilulissate, napríklad, Slnko nezapadá od 25. mája do 25. júla. Počas tohto obdobia sa kalendárny čas navonok nedá pozorovať.
V čase, kedy by mala byť podľa hodiniek noc, nízko nad obzorom visiace Slnko vyžaruje mäkké, teplé svetlo a vytvára dlhé tiene. Krajina vyzerá vtedy nadprirodzene krásne a ľahko skĺznete do stavu, že neviete, či snívate alebo bdiete.
Zimná temnota naproti nekonečným dňom je rovnako fascinujúca. Týždne sa Slnko vôbec neobjaví nad obzorom. Len hviezdy, Mesiac a Polárna žiara osvetľujú snehové pláne a zamrznutý oceán. Svet sa uchýli do snov.
Vo februári si chlapci museli zvykať na 16 hodinovú noc, ktorá sa v apríli skrátila na jednu hodinu. "Tomu zodpovedal aj náš režim. Spočiatku sme o 21.00 zaľahli do stanu na 12 hodín. Ráno sme si uvarili z cencúľov čaj. Keď neboli poruke cencúle, uskromnili sme sa aj s ľadovcom. Je možné, že sme pili čaj z takmer 4000 rokov starého ľadovca. Pod ťarchou nového ľadu na svahoch sa staré vrstvy zosunú na úpätia a vystúpia pri tom na povrch."
Polárna žiara nie je o nič menej pôsobivá ako nekončiace, tienisté dni. Biele, žlté, zelené a červené svetlo sa zlieva na tmavej oblohe a vytvára scenériu za hranicami fantázie. Polárna žiara trvá počas celého roka, ale dá sa pozorovať len na tmavej a jasnej nočnej oblohe. Objavuje sa vo výške 100 km a má tvar bodiek vyžarovaných z jedného miesta. Tento fenomén vzniká vďaka zelektrizovaným časticiam zo Slnka, ktoré vstupujú do zemskej atmosféry. Z nej sú vedené vplyvom magnetického poľa. Ak sa tieto častice stretnú s molekulami v atmosfére, vzniká polárna žiara. Jej farba závisí od typu molekúl.
Autor: Denisa ČUMOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
