ktorých máme záznamy už z čias prvých civilizácií Starého i Nového sveta, tak k jeho veľkému rozmachu došlo za čias Rímskej ríše. Po jej páde sa z veľkých arén presťahovalo do sveta potulných komediantov, aby sa začiatkom minulého storočia začala formovať jeho dnešná tvár, ktorú poznáme hlavne z vystúpení kočovných cirkusov. Tie navštevujú naše mesto aj niekoľkokrát za rok. Práve teraz tu hosťuje cirkus Bowerti, a o tom, čo so sebou život v cirkuse prináša, sa po predstavení rozhovoril jeho majiteľ, artista, klaun (a to sú len niektoré z jeho profesií) Petr Wertheim.
"V cirkuse som sa narodil a aj som s ním rástol. Už starý a prastarý otec boli cirkusantmi. Cirkus, za totality známy pod menom Humberto, patril môjmu dedovi, v roku 1950 ho znárodnili. Vystupovala tu celá naša rodina. Jazdili sme po celej Európe. Neskôr som s manželkou emigroval do Talianska a založili sme vlastný cirkus. Ale pod značkou Bowerti vystupoval už môj otec."
Plagáty uvádzajú, že aj teraz ste sa vrátili z účinkovania po Taliansku. Kde všade ste vystupovali?
"Hlavne na Sicílii, ale prešli sme celé Taliansko."
Cirkus Bowerti je na Slovensku už tretiu sezónu.
"Práve v Košiciach je asi najlepšia atmosféra na celom Slovensku. Tu sa ľudia naozaj bavia. Publikum trebárs v Taliansku je zhruba podobné, ako u vás. Ale už na Sicílii je to búrlivejšie, tam majú vo zvyku nosiť kvety, ako napríklad aj v Rusku. Cirkus si naozaj vážia."
Cirkus má za sebou účinkovanie v Grécku, Nemecku, Belgicku, prešiel väčšinu západných štátov. Dostal sa aj mimo Európy, napríklad do Uzbekistanu.
"Mali sme v pláne ísť aj do Brazílie, máme však veľa psov, ktoré by sme tu museli nechať."
Cirkusová sezóna sa začína na jar, trvá až do jesene.
"Tu sa začína v marci, a jazdí sa až do ochladenia. Keď začne poletovať sneh, treba sa vrátiť na zimovisko. Naše zimné sídlo je v Lysé nad Labem, okres Mělník."
Cirkus má momentálne dvadsať zamestnancov, čo na plynulý chod stačí, ale na druhej strane každý z účinkujúcich vystupuje vo viacerých číslach.
"Artisti cvičia vždy tak hodinku-dve, niektorí aj po predstavení. Hlavne keď sú horúčavy, presunú si tréning radšej na večer."
Cvičiť je jedna vec, vymyslieť číslo a vybrúsiť ho do dokonalosti zas druhá.
"To je individuálne, záleží to od toho, čo človek robí. Niektoré veci trvajú roky. Napríklad moje číslo s perzskými tyčami. Učil ma to otec. Tú pasáž, kedy sa točím na zemi, som trénoval dva roky."
Práve s perzskými tyčami ste vystupovali v seriáli Cirkus Humberto. Ako ste sa k tomu dostali?
"Vtedy sme boli ešte zamestnancami podniku Státní cirkusy. Natáčalo sa v Horních Počernicích a niečo v štúdiu. Tvorcovia seriálu si vybrali niektorých artistov. Vystupovali sme asi v troch častiach. Z rodiny tam hrali aj súrodenci a otec."
Cirkus Bowerti nie je založený na drezúre zvierat, ale skôr na artistických výkonoch. Bolo to tak vždy?
"Vždy to tak nebolo, môj otec mal aj šelmy, aj mnohé iné pre cirkusy typické zvieratá. Ale teraz je to už príliš drahé. Kŕmenie šeliem dnes naozaj lezie do peňazí. Nebudete predsa predvádzať dva tigre alebo levy. Máte ich šesť - sedem, a kupovať denne tridsať - štyridsať kilogramov mäsa je finančne veľmi náročné. Koľkokrát sa stane, že príde toľko ľudí, ako dnes, vyberiete na vstupnom tri tisícky, a zaplatiť treba viac vecí, než len potravu pre šelmy. Práve cirkusy so šelmami dnes v Čechách krachujú. Cirkus Kludský dokonca všetko rozpredal. Viem, že napríklad deti majú v cirkuse veľmi radi zvieratá. Zvieratá u nás hosťujú, pokiaľ chodíme po západných krajinách. Vtedy angažujeme aj viac artistov. "
Do akej miery sa vlastne v dnešnej dobe oplatí prevádzkovať cirkus?
"V Čechách a na Slovensku by sa niečo také ako cirkus Bowerti dalo prevádzkovať len za podmienky, že by to človek robil ako koníčka pri nejakom inom podnikaní. Je to dnes veľké riziko. My sa tiež plánujeme vrátiť načas do Talianska, kde sú zárobky neporovnateľne lepšie."
Čo je najkrajšie, prípadne najťažšie na celom cirkusovom živote?
"Najkrajšie je pre našu rodinu to, že sa stále premiestňujeme, vidíme iné krajiny, poznávame ľudí, získavame nových známych. A najlepšie je to, ak ľudia prídu na predstavenie, bavia sa a tlieskajú. Je zas ťažké robiť klauna, ak príde málo ľudí. Dnes prišli úplne malé deti, ktoré to ešte tak nevnímajú. Snažíte sa ich rozosmiať, roztlieskať, a to je niekedy veľmi ťažké. Ale klauna v každom prípade robím rád."
A tá odvrátená strana mince?
"Stáva sa, že nás napadnú opilci, prídu v noci, že chcú vidieť cirkus, alebo nám nadávajú do komediantov. Stalo sa nám to v Levoči, v Rimavskej Sobote sme sa minulého roku museli biť. Kúpili sme si baseballové pálky, lebo majetok aj zdravie si nejako chrániť musíme. Preskočili plot, začali vylamovať okná. Stáva sa to nanešťastie dosť často. A dosť problémov tu na Slovensku máme s úradníkmi, nerád to hovorím, ale bývajú veľmi nepríjemní. Buď nemajú záujem prenajať nám plochu, alebo radi vyrubujú pokuty za úplné nezmysly..."
Napriek všetkým problémom by si Petr Wertheim ani jeho rodina život bez cirkusu pedstaviť nevedeli.
"Mohol by som robiť aj niečo iné, napríklad podnikať, pár takých krátkodobých pokusov som spravil. Ale cirkus je zábavnejší, baví aj moje deti. Nakoniec, dom mám, nie je to síce žiadna vila, ale som spokojný. Nemusím mať milióny, veľké peniaze človeka len kazia, to potom nevie, čo so sebou. Cirkus ma baví, nie je to len práca, ale hlavne koníček. Nič iného by som s takým nadšením robiť nevedel."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
