Po víťazstve Slovenska "21" nad Anglickom 2:0 v Bratislave sa od Dunaja k Tatrám a Vihorlatu nieslo: "Nebudem hodnotiť hru, lebo bola fantastická, čoho dôkazom sa stali diváci, ktorí ešte niekoľko minút po zápase futbalistom za ich výkon tlieskali. Osobne mi imponuje práca slovenského trénera Radolského. Jeho zverenci si zrejme v hlavách poprehadzovali myšlienky a uvedomujú si, že majú jednu obrovskú príležitosť presadiť sa v dnešnej ťažkej dobe" - (Ľubomír Luhový). "Fantastické! Priznám sa, že miestami chlapci predčili aj moje očakávania. Ich výkon bol skutočne skvelý, škoda, že im chýbal ešte kúsok šťastia na finále. Dovolím si povedať, že chlapci dosiahli najväčší úspech v histórii samostatného slovenského futbalu" - (Dušan Tittel). "Fantastická atmosféra, vynikajúci výkon, škoda, že to nestačilo na postup do finále. Slovenský futbal takéto výsledky potrebuje. Bolo vidieť, že ľudia sa z toho tešia a to je to najpodstatnejšie" - (Ľubomír Moravčík).

Aj z týchto slov slovenských legionárov - niekdajších i terajších členov a opôr reprezentačného mužstva s dvojkrížom na troch vŕškoch na dresoch - priam bytostne cítiť, akú radosť futbalovému Slovensku pripravila Radolského dvadsaťjednotka svojím postupom z európskeho šampionátu UEFA "pod 21" na domácej pôde k protinožcom na olympijské hry do Austrálie. To tu naozaj ešte nebolo! Slovenská juniorská reprezentácia od kvalifikačných a osemfinálových zápasov až po súboj o bronz na záverečnom turnaji ME nechala za sebou v priamych meraniach síl svojich rovesníkov z Portugalska, Rumunska, Maďarska, Azerbajdžanu, Ruska, Turecka i Anglicka, pričom nad jej sily boli iba mladí Španieli. S budúcimi majstrami Európy z Talianska vo vzájomnom stretnutí našich chlapci remizovali a spomedzi 47 zúčastnených európskych tímov obsadili konečné 4. miesto! Veľmi pekný úspech.

Veľmi pekný úspech? Iba veľmi pekný? Nie náhodou fantastický, ako to vzácne súzvučne zaznievalo nielen z úst citovanej trojice legionárov?

Nuž, ak sa niekto z priaznivcov slovenského futbalu naďalej necháva unášať nespútaným nadšením v nadoblačných výšinách opojných superlatívov, úplne postačí, keď sa v týchto dňoch posadí k televízoru. V Belgicku a Holandsku rozohrali Euro 2000, na ktorom reprezentanti Slovenska chýbajú. Ako doposiaľ vždy v samostatných časoch bez ohľadu na to, či išlo o majstrovstvá sveta alebo Európy.

Takže sa ani nemožno čudovať futbalistom, ktorí sa v dresoch s dvojkrížom na troch vŕškoch k podobným okamihom postupovej radosti prebojovať nedokázali, že pri sledovaní výkonov nastupujúcej generácie na trávniku bratislavských Pasienkov dospeli k pojmom "fantastické, skvelé, vynikajúce". Ako však vyznieva úspešný boj o postup na olympijské hry 2000 pre slovenských futbal samostatných čias v kontexte s Európou, svetom a medailami i slávou popretkávanou históriou Česko-Slovenska? Ide o výnimočnú náhodu, momentálne šťastie v domácom prostredí, alebo o prirodzenú zákonitosť futbalového vývoja?

Historická skutočnosť kontra nafúkaná veľkohubosť

Pri hľadaní odpovedí na nastolené otázky sa hodno pristaviť hneď pri prvopočiatkoch modernej slovenskej futbalovej samostatnosti. Slová vtedajšieho predsedu Slovenského futbalového zväzu (SFZ) Milana Služaniča pred začiatkom prelomovej sezóny 1993/94 hovoria viac než výrečne o tom, ako sa v našej krajine prelína a nekompromisne medzi sebou bije hrdá prirodzená skutočnosť s pyšnou nafúkanou veľkohubosťou.

"Srdce mi troška prudšie bije, to je fakt, ale ja som ten najslávnejší okamih prežil 17. júna 1993 v Ženeve, keď som pred zástupcami všetkých členských štátov UEFA na jej mimoriadnom kongrese zastrkoval našu štátnu vlajku medzi tie, ktoré na pódiu viali už roky. To sa mi tisli do očí aj slzy. Prvá liga je pokračovaním tejto slávnostnej chvíle, pretože práve ona bude výkladnou skriňou slovenského futbalu a základňou pre slovenskú reprezentáciu."

Voči citovaným slovám ťažko možno mať nejaké výhrady. To sa však už nedá povedať o ďalších Služaničových predpremiérových vyjadreniach v pozícii samostatného šéfa slovenského futbalu:

"Pokiaľ sa týka zabezpečenia našej najvyššej futbalovej súťaže, tak mám dobrý pocit. Napokon, rovnako sú pripravené aj všetky ostatné súťaže, ktoré SFZ priamo riadi. Presne takto to konštatoval aj predseda ligovej komisie Vladimír Petr na aktíve delegátov a prvoligových rozhodcov. Dovolil si povedať aj to, že takto neboli nikdy v histórii pripravené ani súťaže, ktoré v predchádzajúcich rokoch riadil bývalý VFZ ÚV ČSZTV či ČSFA, čiže federálne. Z práce v športovo-technickej komisii má bohaté skúsenosti, nuž mu treba veriť. Na Slovensku sme o talenty a odborníkov svetovej úrovne nemali nikdy núdzu, takže aké obavy?"

Veru, akéže obavy? Ibaže "ako nikdy v histórii pripravená výkladná skriňa slovenského futbalu" musela byť za tých pár rôčkov UŽ DVAKRÁT REORGANIZOVANÁ, "základňa pre slovenskú reprezentáciu bez akejkoľvek núdze o talenty a odborníkov svetovej úrovne" ANI JEDINÝ RAZ neponúkla mužský reprezentačný tím schopný postúpiť na majstrovstvá Európy či sveta a samotný "skromnosťou prekypujúci" Milan Služanič BOL NÚTENÝ OPUSTIŤ FUNKCIU šéfa slovenského futbalu v súvislosti s dosiahnutými výsledkami značky SVK na medzinárodnej pôde a zvolaním mimoriadnej konferencie SFZ...

Až potom PRIŠIEL ČAS Radolského dvadsaťjednotky a postupu slovenských futbalistov na olympijské hry 2000 do Sydney.

A opäť a opäť historická skutočnosť kontra nafúkaná veľkohubosť

Vzájomné prelínanie sa a nekompromisný boj prirodzenej skutočnosti s pyšnou nafúkanou veľkohubosťou je vari NAJCHARAKTERISTICKEJŠÍM RYSOM samostatného futbalu v doterajšej ére rokov 1993-1999, ktorú bez najmenšieho zaváhania možno označiť sorosovským termínom TRHOVÝ FUNDAMENTALIZMUS. Termínom charakterizujúcim TOTÁLNU NADVLÁDU PEŇAZÍ nad všetkým, čo sa v slovenskom futbale deväťdesiatych rokov XX. storočia udialo. NAD VŠETKÝM, čiže nad hráčmi, trénermi, funkcionármi, rozhodcami, klubmi, sponzormi, stávkovými kanceláriami, fair play i - výsledkami. Včítane verejne neviditeľného "čierneho vstupovania do súperových hráčov, funkcionárov, rozhodcov a ich bankových kont"...

Samozrejme, čo je neviditeľné, to je neviditeľné, i keď zrejme viac než na 99,9 % pravdepodobné, a teda (takmer) isté. Očividne viditeľné sú však výkony a výsledky reprezentačných výberov i najúspešnejších klubov na medzinárodnej tráve. Takže v porovnaní s olympijskou dvadsaťjednotkou 2000 sa na prelome tisícročí majú nad čím zamyslieť nielen slovenskí reprezentanti z neúspešných kvalifikácií o postup ME 1996, MS 1998 i ME 2000.

V týchto súvislostiach je skutočnou tragikomédiou, keď raz slovenský majster prehlási svoj postup do hlavnej časti Ligy šampiónov za historicky ojedinelý a výnimočný úspech nášho futbalu (akoby Slovan nikdy nevyhral PVP 1969 a Trnava neštartovala v tej istej sezóne v semifinále PMEK), a potom v šiestich zápasoch základnej skupiny nezíska ani bodík (čo sa v celej histórii tejto súťaže okrem 1. FC Košice žiadnemu inému európskemu mužstvu dodnes nepodarilo). Nie je podobnou tragikomédiou, keď po druhý raz najvyšší boss toho istého majstra Slovenska Alexander Rezeš vyhlási, že sa priblížil čas štartu 1. FC Košice vo finále Ligy šampiónov, a potom jeho mužstvo nielenže nezopakuje postup do hlavnej časti tohto najprestížnejšieho podujatia európskych klubov, ale v Pohári UEFA sa dožije najdrvivejšieho vyradenia slovenského tímu v histórii pohárovej Európy (s FC Liverpool 0:3 a 0:5)? (O tragikomédii vyradenia bratislavského Slovana z kvalifikačnej fázy Ligy majstrov cyperským Anorthosisom Famagusta - podobne ako o pravidelných debakloch ďalších slovenských mužstiev - ani nehovoriac)...

Čo hovoria trojnásobní majstri sveta z divokej vody?

Pre porovnanie harmonického prelínania prirodzenej skutočnosti s vyjadreniami úspešných športovcov a "predolympijského" futbalového vzťahu k danej problematike na Slovensku vám ponúkame masmediálne prezentované názory Vladimíra Valu spred týždňa. Spolu s Jaroslavom Slúčikom či tento slovenský reprezentant vo francúzskom Tréignacu (presnejšie vo vlnách ním pretekajúcej rieky Vézére) vybojoval tretí titul majstra sveta v zjazde na divokej vode v kategórii C2, pričom zlaté medaily získali obaja aj v súťaži hliadok 3 x C2 (majstrovskými partnermi im boli páry Šutek - Grega a bratia Šoškovci).

"Kedysi sme si povedali, že chceme byť trojnásobní majstri sveta. Po tituloch v rokoch 1995 a 1996 sme v Garmisch - Partenkirchene pred dvoma rokmi skončili druhí, no teraz sme naše úsilie zavŕšili a musíme sa dohodnúť, o čo pôjde ďalej. V strediskách je pre reprezentantov v neolympijských športoch podmienkou udržania sa výsledok do tretieho miesta na vrcholných podujatiach. Keď sme za to platení, snažíme sa to dosiahnuť. Je to naša práca, takže keď prídeme na štart, musíme byť pripravení tak, že aj pri menších chybičkách sme schopní ak nie vyhrať, tak aspoň byť do trojky. Ak to vyjde, nevyskakujeme. Keď murár postaví múr, tiež neskáče..."

Súzvuk vypovedaných slov a dosiahnutých výsledkov trojnásobných majstrov sveta z divokej vody vyznieva trošičku ináč, ako vo futbalovej kombinácii Alexander Rezeš - 1. FC Košice, však?

Ako z Dumasovho románu: Traja mušketieri, ktorí sú v skutočnosti štyria

Vráťme sa teraz na trávniky najvyššej domácej súťaže, Milanom Služaničom pred rokmi výstižne označenej za výkladnú skriňu slovenského futbalu a základňu slovenskej reprezentácie. Počas siedmich ročníkov v nej bol korunovaný rovnaký počet majstrov Slovenska, hoci z titulu sa tešili iba v troch kluboch. Bez ohľadu na to, či sa volala I. liga alebo Mars superliga. Štyri razy triumfoval bratislavský Slovan, dvakrát košický 1. FC a naposledy Inter Bratislava.

Keďže k majstrovskému titulu samostatných čias doviedli svojich zverencov štyria kormidelníci a liga je skutočne základňou slovenskej reprezentácie (včítane čerstvej olympijskej dvadsaťjednotky), pozreli sme sa podrobnejšie na úspešné kariéry týchto hviezd domáceho klubového trénerského neba. Pôsobenie Dušana Galisa, Jána Kozáka, Stanislava Grigu a Jozefa Bubenka počas ich rokov trénovania názorne ukazujú krivky grafu, ktorý je prílohou tohto článku. Čo všetko sa z týchto čiar dá vyčítať?

Dušan Galis: Séria prvenstiev i krachov

Galisov vstup na trénerskú scénu bol raketový a v podstate šesť rokov tento muž vo svojom klube pripomínal neohroziteľnú víťaziacu stálicu. Na jar v roku 1990 Slovan stratil možnosť štartovať v Pohári UEFA, v posledných zápasoch sezóny pri belasom kormidle vystriedal Jozefa Jankecha Jozef Valovič a prípravou na nasledujúci federálny ligový ročník 1990/91 sa na Tehelnom poli začala éra Dušana Galisa. Víťazstvom v skupine Interpohára (v tom roku nazývaného Panasonic Cup '90) a ziskom 40 tisíc švajčiarskych frankov do klubovej pokladnice odštartoval Galis cestu bratislavského Slovana za najvyššími slovenskými métami a pravidelnou účasťou mužstva v pohárovej Európe.

V najvyššej česko-slovenskej súťaži priviedol Galis svojich zverencov k druhému, prvému a tretiemu miestu, takže na lavičke Slovana okúsil nielen atmosféru Pohára UEFA, ale aj Pohára majstrov európskych krajín. V samostatných slovenských súťažiach belasí počas prvých troch ročníkov kraľovali, keď v premiérovej sezóne 1993/94 získali nielen majstrovský titul, ale aj pohárové prvenstvo, čiže "double". Po piatich rokoch nepretržitej trénerskej činnosti sa Dušan Galis rozhodol prenechať zodpovednosť za vedenie mužstva Antonovi Dragúňovi a sám sa stal riaditeľom klubu, avšak už počas jesene 1995 bol Dragúň z funkcie trénera odvolaný a Galis opäť priviedol Slovan k majstrovskému titulu. V tých rokoch ale UEFA administratívnym rozhodnutím odňala majstrom viacerých krajín s nižším koeficientom generálnej klasifikácie možnosť štartovať v Lige šampiónov, takže Slovanu zostal iba Pohár UEFA.

A v prvej sezóne, po ktorej mohlo Slovensko vyslať svojho majstra do Ligy šampiónov, Galis na Tehelnom poli skončil. Na špicu podtatranského futbalu sa posadil 1. FC Košice, pričom Galisovi jeho belasí chlebodarcovia neumožnili vychutnať ani triumf v Slovenskom pohári, pretože ho pár dní pred finálovým víťazstvom nad Prešovom v Trenčíne z funkcie odvolali. Takže sa pobral do Trnavy. V malom Ríme sa v sezóne 1997/98 naposledy tešil z víťazstva v domácej súťaži, keď trnavský Spartak zdolal vo finále Slovenského pohára v Bratislave-Dúbravke majstrovský tím 1. FC Košice.

A potom už nasledovali iba krachy. Tradičný "polčasový" trnavský titul sa na jar 1999 premenil na predčasný Galisov odchod od mužstva, keď ešte predtým si táto niekdajšia víťaziaca trénerská stálica urobila dobrý deň zo slovenskej reprezentácie: "Ak sa stane to, že delegáti mimoriadnej konferencie Slovenského futbalového zväzu zvolia za nového prezidenta Františka Laurinca, ja ako reprezentačný tréner skončím."

Tak sa aj stalo. Galis po pármiliónovom sústredení v Španielsku bez odkaučovania čo len jedného oficiálneho medzištátneho zápasu pri národnom mužstve skončil a veľmi rýchlo opustil aj ďalší trénerský post. Kde? Na jeseň 1999 v cyperskej Omonii Nikózia...

V európskych pohárových súťažiach ním vedené mužstvá postúpili najďalej do II. kola.

Ján Kozák: Tituly a rozorvanosť

Ján Kozák začal ujedať z trénerského chlebíka v košickej Lokomotíve. "Ja už som mal s rozhodcami problémov až-až, preto sme sa dohodli, že sa k ich výkonom vyjadrovať nebudem. Skutočne, bolo toho akurát dosť!" Týmito slovami zareagoval na novinársku otázku, aby sa vyjadril k výkonu rozhodcu Drozda v zápase Humenné - Lokomotíva (1:1), ktorý bol jeho premiérovým vo funkcii trénera. Začiatkom apríla 1994 totiž pár kôl pred koncom úvodného ročníka najvyššej slovenskej súťaže vymenil na tomto poste Jozefa Módera a Lokomotíva pod jeho vedením poskočila z posledného dvanásteho na konečné 8. miesto v prvoligovej tabuľke. Pozoruhodné však je, že o zostupe Nitry rozhodla neuveriteľná a tragikomická matematická olympiáda spodnej šestice účastníkov I. ligy, keď sa všetky mužstvá zmestili do jediného bodu rozdielu v záverečnom účtovaní (7. Trnava 28, 8. Lokomotíva 28, 9. Banská Bystrica 27, 10. Humenné 27, 11. Prievidza 27, 12. Nitra 27)...

Na konci svojej druhej trénerskej sezóny Ján Kozák po zápase Lokomotívy s Prešovom inzultoval rozhodcu Stredáka, dostal ročný dištanc a v úvode nasledujúceho ročníka 1995/96 prestúpil k mestskému rivalovi 1. FC do funkcie generálneho manažéra. Vo VŠA však hneď po skončení jesene vystriedal terajšieho úspešného trénera olympijskej dvadsaťjednotky Dušana Radolského, ktorý v Košiciach viedol mužstvo niečo vyše pol roka...

A čuduj sa svete, Kozák bol prvým trénerom, ktorý napriek tomu, že nesplnil ihneď megalomanské ambície rezešovského klubu (skončil "iba" druhý), nebol od mužstva "odídený" a v nasledujúcej sezóne 1996/97 ho hektické a rozporuplné záverečné sekundy zápasu Rimavská Sobota - Trnava (2:1) priviedli k majstrovskému titulu. Ale keď o pár týždňov neskôr postúpil so svojimi zverencami cez nečakane bezradný Spartak Moskva do hlavnej časti Ligy majstrov, prekvapil celé Slovensko odstúpením z trénerskej funkcie tesne pred prvým zápasom v skupine proti Manchestru United. Takmer rok s mužstvom 1. FC neprehral a za šesť nasledujúcich prehier s Manchestrom, Juventusom a Feyenoordom už niesol zodpovednosť niekto iný.

Na jar Ján Kozák prekvapujúco vystriedal Karola Peczeho v štýle Galis - Dragúň a opäť sa stal majstrom. V pohárovej Európe 1998/99 sa však namiesto diery do sveta so svojimi zverencami iba pripojil k tradičnej šedivosti slovenských vystúpení v medzinárodnej konkurencii a tentoraz "odídený" uprostred rozbehnutej sezóny bol aj on. I keď pred sezónou tvrdil: "Myslím si, že práve náš klub bol tým, kto prispieval k zvýšeniu úrovne našej ligy. Svoje by o tom vedeli hovoriť aj televízni diváci, pretože iba zápasy 1. FC mali v lige solídnu úroveň. Ostatné výrazne zaostávali. My stále túžime ísť kvalitou hore a verím, že tak bude aj naďalej."

Pred začiatkom ligového ročníka 1999/2000 vzal Kozák trénerské opraty 1. FC do rúk po Zacharovi späť, hoci oficiálnym trénerom mužstva bol Ladislav Molnár. Futbalisti 1. FC Košice skončili za bratislavským Interom v lige i v pohári napriek tomu, že po jarnom domácom ligovom víťazstve 3:1 nad týmto mužstvom (i vo vzájomnom meraní síl v pohárovom finále v Prešove) mali všetko vo vlastných rukách. A Kozák opäť stráca trénerský post...

Stanislav Griga: Raketový vzostup a pád

Ďalšou trénerskou raketou v slovenskom futbale sa stal Stanislav Griga. Prvá sezóna 1995/96 - postup z druhej ligy do Mars superligy s mužstvom Žiliny (z 2. miesta). Druhá sezóna 1996/97 - uprostred jesene vystriedanie Ladislava Borbélyho v Trenčíne a opäť postup z druhej ligy do Mars superligy (rovnako z 2. miesta).

"Áno, cítim sa ako úspešný tréner. V oboch sezónach som splnil to, čo som si predsavzal, keď som do oboch mužstiev prišiel. Nebolo to ľahké," spokojne mohol skonštatovať Griga. A to ešte zďaleka nebolo všetko.

Tretia sezóna 1997/98 - nováčik z Trenčína obsadzuje 4. miesto v najvyššej slovenskej súťaži.

Štvrtá sezóna 1998/99 - Stanislav Griga sa stáva trénerom bratislavského Slovana a získava "double" - majstrovský titul i Slovenský pohár.

Vzápätí však prichádza nečakaný a o to šokujúcejší pád. Slovan Bratislava vypadáva už v druhom predkole Ligy majstrov s cyperským Anorthosisom Famagusta a stráca nádej nielen na pekný balík miliónov v tvrdej mene, ale i na "súťaž útechy" - Pohár UEFA. O pár týždňov neskôr Stanislav Griga na Tehelnom poli končí a v súčasnosti pôsobí ako tréner slovenskej reprezentačnej dvadsiatky, pripravujúcej sa na ďalší kvalifikačný cyklus ME "21".

Jozef Bubenko: Krivka grafu hovorí za všetko

Štvrtým mušketierom na čele slovenského klubového futbalu je Jozef Bubenko. O jeho trénerskej činnosti v porovnaní s predchádzajúcimi kormidelníkmi majstrov Slovenska najvýstižnejšie hovorí krivka priloženého grafu, ktorá očividne charakterizuje nepretržitú, cieľavedomú, dlhodobú a systematickú prácu s neustálym prirodzeným kvalitatívnym nárastom výkonnostnej úrovne Bubenkových zverencov.

Štyri roky v Bardejove: prvá sezóna - postup z III. ligy do II. ligy z prvého miesta; druhá sezóna - postup z II. ligy do I. ligy rovnako z prvého miesta; tretia sezóna - nováčik končí na 8. mieste v najvyššej súťaži; štvrtá sezóna - vybojovaná účasť v prvej šestke.

Štyri roky v Interi: prvá sezóna - 4. miesto (po 9. priečke žlto-čiernych v predchádzajúcom ligovom ročníku); druhá sezóna - 3. miesto; tretia sezóna - 2. miesto; štvrtá sezóna - "double".

Na medzinárodnej tráve po vyradení Interu Slaviou Praha v 2. predkole Pohára UEFA 1998/99 o rok neskôr postup do II. kola tejto súťaže. Aj tu vidno vzostup napriek prehrám s FC Nantes 0:3 a 0:4...

Olympijské súvislosti

A prečo toto všetko dávame do súvislostí s postupom Slovenska na olympijské hry do Sydney?

Možno práve preto, že jadro Radolského dvadsaťjednotky tvoria futbalisti bratislavského Interu, majstri Slovenska 2000 a víťazi Slovenského pohára 2000 zároveň.

Možno preto, že v sezóne 1993/94 novinári už po 19. kole gratulovali trénerovi Bubenkovi k postupu Bardejova do najvyššej slovenskej súťaže a on im na to odpovedal: "Myslím si, že takto túto situáciu brať nemožno. Ja sa ňou nevzrušujem, pozerám len na výkony svojho mužstva a určite máme ešte čo zlepšovať - a to v defenzíve aj v ofenzíve."

Možno preto, že po definitívnom postupe Bardejova do I. ligy Jozef Bubenko skonštatoval: "Tie dva postupy sú predovšetkým dielom hráčov a funkcionárov, ktorí im dokázali vytvoriť dobré podmienky. Každý má svoj podiel na úspechu a časť z neho možno pripísať aj realizačnému tímu. Jedna vec, ktorú si veľmi cením, je, že v Bardejove mi do práce nikto nezasahuje a čo poviem, to platí. Tréner vlastne skladá mnoho malých súčiastok do jedného stroja. Jeho úlohou je, aby dobre fungoval. Mne sa to podarilo aj preto, že som mal slobodu a okolo seba ľudí, ktorí boli ochotní zabezpečiť to, čo som potreboval. Rozhodne sa nemôžeme uspokojiť s dosiahnutým. Čaká nás ešte tvrdšia práca, ešte väčšie ťažkosti. Vlastne sme si sami na seba uplietli bič. Na všetkých úsekoch musíme pridať a v žiadnom prípade nemôžeme lietať v oblakoch. Razím zásadu, že keď už sme pre Bardejov vybojovali historický postup do prvej ligy, nemal by do nej ísť iba na ročnú exkurziu. Chceme v nej zohrať dôstojnú úlohu."

A možno preto, že predseda komisie UEFA pre ME "pod 21" Marios Lefkaritis po skončení šampionátu na Slovensku povedal: "Dúfam, že účastníci z Európy budú mimoriadne úspešní aj v Sydney a prinesú odtiaľ olympijské medaily."

BIČ NA SLOVENSKÝCH FUTBALISTOV JE UŽ UPLETENÝ.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.