Mgr. Uršula AMBRUŠOVÁ, Východoslovenské múzeum, Košice
Cechy zlatníkov sa objavujú už v 14. storočí. Pôvodne pracovali len pre cirkevné inštitúcie a zhotovovali pre ne najmä kalichy. Za feudalizmu vyrábali rozličné bohoslužobné, úžitkové a ozdobné predmety zo zlata a striebra (pokiaľ títo remeselníci pracovali so striebrom, nazývali ich strieborníkmi, alebo striebrotepcami - ale nové samostatné remeslo to nebolo). Od 16. storočia vyrábali aj pre šľachtu a mešťanov, a to kanvice, pokály, holby, ale aj umývadlá a svietniky, rozmanitý stolový riad, taniere, misy, soľničky, cukorničky, čaše, príbory, gombíky a rôzne ozdobné súčasti odevov, pečatidlá, pečatné prstene, tabatierky, drobnosti zo striebra, ďalej rozličné šperky, náhrdelníky, náramnice, retiazky s relikviami, prstene, opasky a puzdrá na nože. V 16. a 17. storočí prežíva zlatníctvo nevídaný rozmach a svoj umelecký vrchol vďaka veľkému dopytu.
Známe zlatnícke cechové spoločenstvá už od stredoveku boli v týchto mestách : Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Kremnica, Bratislava - kde sa na tvorbe zlatníkov odzrkadľovalo blízke susedstvo Viedne, ďalej Kežmarok, Levoča, Rimavská Sobota, Trnava, Bardejov, Prešov a Košice. Najvýznamnejším centrom gotického zlatníctva boli Košice, Bratislava, stredoslovenské banské a spišské mestá.
Zlatnícke výrobky boli oddávna obľúbeným darom, ktoré vždy potešili, či už išlo o pozornosť voči panovníkovi, alebo inej váženej osobe, alebo novoročný dar, či pamiatku. Pri týchto príležitostiach darca zvyčajne volil drahocenný pokál, šabľu, alebo honosný šperk. Objednávateľom zlatníckych prác bol často magistrát, veď mesto muselo obdarovať panovníka, svetských i cirkevných hodnostárov pri ich návštevách, pri príležitosti jubilea, svadby blízkeho feudála, či pri inej spoločenskej udalosti. V minulosti bývalo zvykom, že jednotlivé cechy obdarovali novozvoleného mestského sudcu, no veľkými spoločenskými udalosťami bývali aj pohreby významných osobností. Preto najvhodnejší dar sa dal vždy vybrať v zlatníckej dielni. Zlatníci dostávali potrebnú surovinu zväčša od objednávateľa.
Náročná práca si vyžadovala aj dlhú a náročnú učňovskú dobu. Trvala päť až osem rokov - iba vo výnimočných prípadoch sa mohlo adeptovi učenie skrátiť. Štatút bratislavských zlatníkov hovorí o učení, ktoré v žiadnom prípade nemohlo byť kratšie ako štyri roky. Za členov vôbec neprijímali tovarišov, ktorí pracovali za mzdu u magnátov alebo šľachticov, lebo sa to pokladalo za "dehonestáciu remeselníckeho stavu". U zlatníkov sa kládol veľký dôraz na dobrý pôvod budúcich majstrov. Keďže zlatník spracúval mimoriadne cennú surovinu, predpokladom u osôb v tomto cechu bola dôveryhodnosť na najvyššom mieste. Aj styk so vznešenými zákazníkmi si vyžadoval dobré postavenie zlatníka.
Vstupná taxa do tohto cechu bola pol hrivny (asi 245 g) jemného striebra, vtedy asi 10 g zlata. V jednej zlatníckej dielni mohli pracovať najviac traja tovariši a dvaja učni. V 19. storočí zlatníci učni povinne navštevovali kresliarsku školu.
Po vyučení musel tovariš absolvovať : niekoľkoročnú vandrovku, majstrovský rok v meste kde chcel neskôr vykonávať remeslo a až po splnení týchto podmienok mohol požiadať predstavenstvo cechu o pridelenie skúšobných prác. Tovariš v tomto cechu preukazoval svoju spôsobilosť a nadanie v kovotepectve, šperkárstve a v rezaní pečatidla. Preto sa zvládnutie majstrovstva dokazovalo trojicou "majsterštukov" : tepanou striebornou nádobou (väčšinou to býval pokál), zlatým prsteňom a pečatidlom. Bratislavskí zlatníci mali vyrobiť jednoduchý pohár na pitie s vrchnákom, na pečatidlo vyriť erb s helmou a do prsteňa zasadiť diamant, alebo rubín. Po úspešnom zvládnutí majstrovských kusov mohol tovariš samostatne pracovať ako zlatník.
Všetky výrobky z dielne zlatníkov sa označovali. Do 16. storočia sa na predmetoch objavuje iba punc mesta, odkiaľ výrobok pochádza. Od 16. storočia pribúda i punc zlatníka. Punc mesta je zjednodušeným mestským erbom, punc zlatníka tvoria obyčajne iniciálky jeho mena.
Výrobky zlatníkov pravidelne prezerali dvaja majstri, cechoví kontrolóri, ktorí sledovali kvalitu použitej suroviny a dodržiavanie predpísanej rýdzosti (13, 14 a 15 lótová rýdzosť), ďalej dozerali na prácu v zlatníckej dielni a na každý - bezchybný - overený kus vyrazili cechovú skúšobnú značku. Ak predmet značku nemal, mal byť zničený a výrobca potrestaný.
Zlatníkom sa zakazovalo do klenotov vsádzať sklo a pozlacovať mosadzné predmety, ďalej pozlacovať prácu iného zlatníka a zakázané bolo aj kupovanie striebra pre cudzích zlatníkov. Zlatníci v Bratislave nesmeli nakupovať a spracúvať staré a strieborné mince, lebo mohli byť falošné. Povinnosťou zlatníkov bolo oznámiť rade mesta toho, kto mince ponúkol. Skôr, ako sa zlatník pustil do práce musel ešte preskúšať objednávateľom prinesený kov.
Za bežné opravy sa platilo 5 denárov, za vyhotovenie strieborného pohára 2 zlaté, za misy a taniere po 1 zlatom a 50 denárov, za gombíky, pečatné prstene a iné drobné práce podľa predpisov.
Najčastejším symbolom zlatníckeho cechu bol kalich a svätý Elígius zobrazený pri práci.
Autor: krs
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
