a tvrdia, že je to výplod puberťáka, ktorý sa musí "vybúriť". Mladí ale graffity považujú za nový spôsob umeleckého vyjadrenia sa. Medzi nimi sú veľmi obľúbené, pričom veková hranica začínajúcich writerov (graffiťákov) stále klesá. Medzi odborníkmi problém zaradenia graffity k umeniu alebo k vandalizmu nie je ešte vyriešený, pretože sa nevedia zhodnúť.
Medzititl: Ako prebieha tvorba takéhoto "umeleckého diela" zvaného graffiti?
Ešte pred začatím tvorenia sa vyberá miesto budúceho odpočinku "umeleckého diela" (graffitu) a vytvára sa náčrt, podľa ktorého sa bude tvoriť (aj keď je zbytočný pretože v noci je tma - šokujúca pozn. red). Následne sa vyberú farby a nakúpia spreje. Financie sa získavajú väčšinou od majetných rodičov. Používajú sa výhovorky typu "musíme zaplatiť v škole, na knihy, na nový album, alebo na koncert". Dôverujúci rodičia ich potom svojmu milujúcemu jedináčikovi dajú. Až po tak zdĺhavej predohre sa môže začať so skrášľovaním vybranej steny, alebo iného objektu (vlaky, obytné domy, garáže a na západ od nás je veľmi obľúbené metro).
Medzititl: Riziká sprejovania
Ak nechcete byť prichytení pri čine (predpokladám, že nie), pustíte sa do toho v šere noci. (Je jasné, že to neplatí pri tvorení legálnych výtvorov, tie vznikajú na vymedzených stenách, určených k tomuto cieľu - pozn. autora.) Ani šero vám neposkytne záruku, že nebudete odhalení a riziko tu stále ostáva. Jedným z rizík, ktoré podstupujete, aj keď sprejujete na neobývanom mieste bez rušenia nočnými policajnými hliadkami, je trvalé poškodenie zdravia pri vdychovaní jedovatých výparov vychadzajúcich zo spreja. To druhé riziko vám priblížim prostredníctvom jednej mojej príhody ešte z čias, keď som sa aktívne venoval writtingu.
Pri tvorení jedného "umeleckého diela" s partiou nás načapali strážcovia poriadku. Mali sme na výber, buď tam na nich počkáme a dočkáme sa množstva problémov alebo zoberieme batohy na plecia a zmizneme z miesta činu. Rozhodovanie dlho netrvalo a už sme utekali za najbližší roh s policajtami v pätách. V tom šprinte sme sa dostali do tmavej úzkej uličky, ktorá končila asi trojmetrovým múrom. Pomáhal som kamošom pri preskakovaní múra. Lenže som sa pri tom prepočítal a ostal tam sám. Na môj výkon bol múr privysoký a nedokázal som ho preskočiť. Hľadal som niečo na podloženie, ale zbytočne, pretože tam boli iba odpadkové bedne. Boli nepoužiteľné, lebo sa nachádzali asi desať metrov od múra. Hlavou sa mi predierala osamelá myšlienka: "Už ma majú, najprv okúsim ich pelendreky a päste, zmenší sa moje konto v najlepšom prípade o 20 000 Sk, vyhodia ma zo školy a doma ma čaká peklo aspoň rok". Po chvíli som začul hlasy tých policajtov hneď za rohom. V tej chvíli mi z temného nočného neba napadla myšlienka, ktorej som sa zo zúfalstva nedokázal ubrániť. Dal som na jej radu a hneď som sa schoval medzi tie bedne do kartónovej krabice. "Polišov" som počul stále bližšie a môj strach sa stále stupňoval. Policajti prechádzali svetlom baterky celé okolie uličky, v ktorej som sa skrýval. Strach sa vo mne natoľko vystupňoval, že mi bolo už všetko jedno a vyšiel som zo svojho úkrytu. Na moje prekvapenie tam už "zelení" neboli. Vtedy som mal naozaj z pekla šťastie.
Nemusí ho mať každý, preto všetkým vám, ktorí s tým chcete začať, ale aj tým, ktorí v tom už lietate, poradím - uprednostňujte radšej legálne výtvory. Má to mnoho výhod a za spomenutie stojí aspoň to, že pri tvorení "legálov" máte na to celý deň. Môžete si púštať aj hudbu a hlavne to nie je protizákonné.
Autor: Martin KRIŠTOF
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
