prekročila všetky hranice i tej najdivšej fantázie. Neexistencia tvorby politickej vôle, absencia autoritatívneho vedenia (Predsedníctvo SDK ani Rada predsedov sa už vôbec neschádzajú), totálna zmena vnútorných pomerov oproti východiskovému stavu po voľbách, dokaličené osobné vzťahy (niektoré "osobnosti" sa spolu už ani nezdravia a komunikujú iba vzájomnýcmi nadávkami v médiách) a úplný chaos - to je poslanecký klub SDK v júni 2000. Teda presne dva roky po tom, čo Vladimír Mečiar svojím volebným zákonom zintegroval päť "centropravých" strán do jedinej spoločnej kandidátky.
Už mesiace sa klub SDK drží pohromade iba obavami z Mečiara a straty podielu na moci. A tiež strachom z mediálneho výprasku, ktorý by postihol iniciátorov normalizácie pomerov. Zmene sa totiž úporne bráni premiér Dzurinda, ktorý nechce zviditeľniť stranícku platformu SDKU v obave z mocenských nárokov svojich "partnerov". Čísla sú totiž neúprosné: sedemnástim jeho prívržencom (9 z liberálnej platformy DU, 7 odštiepencov z KDH a Prokopovič) zodpovedajú v exekutíve iba štyri posty. Čiže nie šesť ministrov plus premiér, čo je dnešný stav.
Paradoxné aj príznačné je, že požiadavku inštitucionalizácie SDKU v rámci SDK jej autori zatiaľ nespájajú so zmenami vo vláde. Je to nelogické a smiešne, veď nárok by to bol prirodzený, svoje opodstatnené ambície však utlmujú práve preto, aby sa partia okolo SDKU sfunkčneniu klubu nebránila. Niet ale pomoci, Dzurinda, R.Kováč a spol. proste politickú realitu neberú na vedomie.
Je iba zákonité, že po opadnutí "rekonštrukčných" vášní SDĽ sa KDH, odpadlíci z DU i ľavá zložka SDK (socdem, zelení) rozhodli tlačiť veci k definitívnemu rozuzleniu. Budajov nápad z minulého týždňa, jednoducho "vyhlasovať" Romana Kováča z funkcie predsedu klubu, nebol najšťastnejší, a viedol by iba k ďalšiemu vyhrocovaniu bez riešenia. Nedeľná deklarácia desiatich signatárov zo zelenej, socdem. a liberálnej platformy, inšpirovaná zase Budajom, v ktorej vyzývajú, aby "poslanci sa prihlásili k jednotlivým politickým stranám, reprezentujúcim SDK", obsahuje už zárodky budúceho riešenia. Desiatka síce nehovorí, čo urobí, ak iniciatíva zostane nevyslyšaná, v podtexte je ale jasná hrozba vyčlenenia novej desaťhlavej platformy, ktorá sa okamžite môže hlásiť k nemalým právam: Napríklad obsadeniu dvoch ministerských postov, keďže týchto 10 ľudí nemá dnes vo vláde žiadne zastúpenie. Taktika je teda taká, že ak sa nepohne SDKU, vyčlenia sa ostatní, čo v konečnom dôsledku ukáže ten istý efekt - SDKU bude konečne vyrysovaná.
Manéver, samozrejme, predpokladá i rovnaký krok 9 poslancov KDH, ktorí by vystúpili z konzervatívnej platformy, nechajúc v nej tak 7 z KDH pochádzajúcich "dzurindovcov". Je stále otázne, či KDH, ešte stále v šoku z Čarnogurského oznámenia, siahne k tak radikálnemu kroku. František Mikloško však už oznámil, že "nevyčlenenie poslancov SDKU môže znamenať rozpad parlamentného klubu". Tomu sa dá sotva rozumieť inak, než že v KDH tiež zreje odhodlanie rozseknúť i tak nefungujúcu platformu (Šimko a spol. totiž spoločné zasadnutia už od vzniku SDKU nenavštevujú).
Je absolútne nezromiteľné, ak v takejto atmosfére premiér Dzurinda hovorí čosi o "žabomyších vojnách, ktoré ho nezaujímajú". Jeho noví spolustraníci sú síce zdieľnejší, lepšie by však urobili, keby neboli. Utápajú sa totiž v "argumentácii", ktorú pomenovať nezmyselnou je kompliment. Roman Kováč splieta čosi o "platformách, ktoré nie sú stranícke, ale ideové", čím nám chce nahovoriť takú hlúposť, že dnešná štruktúra klubu nie je odvodená z konštitučných strán, čo zakladali SDK, ale ideového presvedčenia. A preto - keďže v SDKU sú liberáli i konzervatívci - všetci majú zostať tam, kde sú. Ešte "výživnejší" je oblbovák, že "SDKU je mimoparlamentná strana, keďže neprešla voľbami".
Dnes by malo prebehnúť v klube SDK akési "zmierovacie jednanie". Posledné. Ak Dzurindova strana vytrvá vo svojich bludoch a odmietne vziať na vedomie triviálnu politickú realitu, nastúpi čas silových riešení.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
