- Hodvábnej ceste - až do arabského sveta. Počas tejto dlhej púte sa predstavy ľudí o povahe draka zmenili, z pôvodne dobromyselného božstva sa stal netvor stotožnený s diablom. Takto ho poznali križiaci, keď prišli do styku s arabskou kultúrou pri svojich výpravách do Svätej zeme. Mýtus zlého draka potom priviezli do svojej domoviny, niekedy aj s rôznymi pozostatkami drakov, ktorých údajne hrdinsky skántrili. Oveľa neskoršie sa zistilo, že predpokladané časti dračích tiel sú len kosti a kože krokodílov, varanov, dokonca i nosorožcov či hrochov. Tiež známy príbeh o svätom Jurajovi, víťazovi na šarkanom, má určite podobnú klamnú podstatu. Podľa všetkého udatný vojak Juraj zaviedol úspešný boj s veľkým varanom. Práve varany najviac zodpovedajú pôvodným popisom drakov, tie viachlavé príšerky, väzniace princezny si vymyslel len slávny maliar Dürer, ktorý draky s obľubou kreslil a postupne im hlavy pridával.

Varany sú veľké jaštery, dorastajú až dvojmetrovej dĺžky, jeden druh zo Sundských ostrovov dokonca až tri metre. Sú to nebezpečné dravce vyzbrojené dlhými pazúrmi a ostrými zubami v ozrutnej papuli. Vyznačujú sa odvahou a bojovnosťou, neváhajú zaútočiť i na človeka. Rozšírené sú v púšťových oblastiach, alebo pri riekach v severnej Afrike a juhozápadnej Ázii, kde s nimi prichádzali do styku križiaci a kupci. Tieto pre nich neznáme zvery potom stotožnili s drakom z arabských rozprávok a legiend. Už vtedy existovala "poľovnícka latina", ktorá zveličila nielen rozmery, ale i agresivitu varanov. Napokon, veď ani svokry nemusia byť také hrozné, ako ich zvyčajne maľujeme.

Varanmi sa "doklady" o existencii drakov neskončili. Objavitelia Južnej Ameriky prinášali Ďalšie správy o čudných lesných tvoroch, ktoré považovali za mladé dráčiky. Čoskoro sa ukázalo, že to boli neškodné bazilišky a leguány. Bazilišky sú dosť malé, avšak vyzbrojené nebezpečne vyzerajúcim chrbtovým hrebeňom a akousi koženou helmou na hlave. Predstave dračích mláďat celkom zodpovedajú. Leguány sú jaštery podobné veľkým jaštericiam, niektoré ich druhy dorastajú vyše dvoch metrov. Žijú na stromoch, kde ich pre nenápadné zelené či sivkasté sfarbenie a pokojné správanie iba ťažko zbadať. Živia sa listím a bobuľami, jedálniček si spestrujú hmyzom a slimákmi. Ich mäso je šťavnaté, veľmi chutné, domorodci ich preto nazývajú stromové kurence. V Kostarike vybudovali Indiáni s podporou štátu chovné stanice pre leguány, určené pre konzum. stanice sú vlastne zvernice v tropickom pralese. Leguány svojou prítomnosťou prírodu nepoškodzujú. Pre chov dobytka však treba vyklčovať veľké plochy lesa na vytvorenie pastvín, ktoré v tropickom podnebí rýchlo podliehajú erózii a životné prostredie sa tým znehodnocuje.

Varany a leguány možno úspešne chovať v zajatí, v dobrých podmienkach sa darí aj ich rozmnožovanie. Sú to teplomilné živočíchy, prvoradou existenčnou podmienkou im je preto stála vyššia teplota. Vyžadujú veľké teráriá a vhodnú potravu. Rýchlo si však zvykajú na ošetrovateľa a prejavujú k nemu prítulnosť, len varany sú pre svoju hryzavosť nebezpečné pre iné osoby. Na Slovensku je chov veľkých jašterov málo rozšírený, občas sa však k nám dovážajú.

Tradíciu a úspechy k chovom leguánov a varanov má Herpetologická stanica Chlum u Třeboně v Čechách, odkiaľ pochádza aj naša snímka vzácneho mexického leguána.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.