vysledovať dve povšimnutiahodné tendencie. Zaslúžia si pozornosť tým, že sú vzájomne protismerné a majú istú signalizačnú "pridanú hodnotu" pre budúcnosť.
Volanie po generačnej výmene v prvých straníckych sledoch je v slovenskej politike evergreenom, ktorý sa prvýkrát spieval v ten istý deň, keď sa na javisku objavil Róbert Fico. Objednávka však zostávala dlho neopätovaná, "zombies" z prvej porevolučnej vlny prežívajú dodnes. Ak vezmeme ktorúkoľvek relevantnú partaj a odčítame nejaké výnimky (môžeme ich nazvať aj omylmi), desať rokov sa v najvyšších funkciách drží ponovembrová garnitúra. Aby nedošlo k nedorozumeniu - netvrdíme, že Malíková či Migaš priamo povstali z poprevratového kvasu, do najvyšších pozícií sa ale katapultovali nie ako štýlové či programové alternatívy, ale ako personálne.
Práve táto jarná sezóna však veští prielom v tom zmysle, že do popredia sa plošne pretláča akási "new wave" (nová vlna) politikov. O Ficovi a jeho dvadsiatich percentách si môžeme myslieť naozaj čo chceme (odporúča sa to najhoršie), je však nepochybne nositeľom štýlovej zmeny, ktorou sa slovenská politika čiastočne "amerikanizuje" (marketingové techniky) i "haiderizuje" (sofistikovaný populizmus). Aj keď Fico v skutočnosti ani nie je "nová tvár" a môže ešte dopadnúť všelijako, je emblematickou figúrou pohybu, ktorý sa spúšťa.
Významné a príznačné pre tento pohyb je nedávne zvolenie Ľudovíta Kaníka za podpredsedu Demokratickej strany. Ide totiž o tú DS, v ktorej ešte prežíva a traumatizuje spomienka na ťah s Pavlom Hagyarim pred voľbami 1994. Masívna vôľa delegátov inovovať štýl a komunikačné techniky na kongrese v Prešove ale doslova prevalcovala odpor celého vedenia. Totálna podpora Kaníka je veľavýznamná práve preto, lebo DS je azda najväčšmi "stranou hodnôt a princípov", s vrodeným sklonom k ignorácii politického marketingu.
Podobným signálom je i včera ohlásená ašpirácia Daniela Lipšica na post podpredsedu KDH. Veľmi pravdepodobne by bola prišla i v prípade, ak by Ján Čarnogurský neoznámil svoju rezignáciu na predsednícku kandidatúru. Z doterajšieho pôsobenia Lipšica na poste vedúceho úradu ministerstva spravodlivosti sa dá spoľahlivo vyčítať, že je bytostne novou kvalitou nielen v užšom rámci KDH, ale celej slovenskej politiky.
Dramatický "obrodný proces" sa naplno rozprúdil i v SDĽ. Podpredsednícke kandidatúry Braňa Ondruša či Milana Ištvána sú pritom v tomto prípade iba povrchovou stránkou naštartovaného procesu. Tou hlbšou sú rôzne programové a sebareflektívne iniciatívy (Generácia 2000), reagujúce na trápny koaličný prejav SDĽ i krízu identity európskej ľavice.
Samozrejme, tohto roku ešte žiadny totálny puč tridsiatnikov nehrozí, nápor novej generácie ale asi okamžite vnesie do politiky obsahové i štýlové inovácie.
Protismerne k tomuto prúdu pôsobia zápasy o prežitie, ktoré rozpútali "zombies" napravo i naľavo od stredu. Všimnime si napríklad schizoidný stav funkcionárov Demokratickej únie, ktorí visia medzi SDKU a "rodnou stranou" v očakávaní jasného signálu, v akom drese je lepšie pokračovať, aby si ratovali politickú budúcnosť. Alebo šachy, ktoré rozohráva Ján Budaj; jeho zanietenie za "liberálnu politiku", ktorej budúcnosť si vie zrazu predstaviť vľavo i napravo, nie je o ničom inom, než o hľadaní parkety pre Jána Budaja do ďalších volieb. Ak veci pôjdu podľa predstáv, so svojimi odštiepencami z DU bude možno pri fúzii SOP a SDSS. Alebo Jaroslav Volf: po SDĽ, SDK už tentoraz pláva do náručia Hamžíka. Ten sa zase zlučuje s nulapercentnou SDSS iba kvôli značke, aby mal čo ponúknuť, až príde čas rokovaní s odpadlíkmi z SDĽ, ktorých možno poženie do exilu po zjazde Migaš.
A tak ďalej. Dostihy "zombies" s "novou vlnou" nie sú natoľko viditeľné ani príťažlivé ako trebárs rodeo v SDK, v konečnom dôsledku sú však pre budúcnosť slovenskej politiky oveľa určujúcejšie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
