(basa), Martina Terkoviča (bicie) a Petra Nováka (spev). Súčasné zloženie Ženy z lesoparku obohatil i klávesák - východniar telom i dušou Vilo Bujnovský, ktorý už so skupinou absolvoval promo - turné po Slovensku. V čase nášho rohovoru bola skupina celá "happy", pretože ju čakal koncert, kde robili predkapelu o čosi slávnejším Cranberries. Viac nám už porozprával najukecanejší človek z kapely, spevák Peter Novák alias Šarkan.

Ako to vyzerá s predajom posledného albumu Na výlete?

"Nemáme ešte k dispozícii konkrétne čísla, ani nás pravdu povediac veľmi nezaujímajú. Vôbec predaj slovenských interpretov bohvieako nejde. Na vrchole sú tri kone, teda Jana, Táslerovci a Müller a tým to hasne. Ľudia nemajú peniaze a je im prirodzenejšie si to CD napáliť a v podstate ich chápem."

Zabŕdol si do slovenskej hudobnej "trojky", neštve ťa trochu, že sa to krúti len okolo pár vyvolených?

"No, štve neštve, to je proste zákon trhu. Dnes keď má človek doma vežu a vo vrecku málo peňazí, kúpi si to, o čom sa najviac hovorí a píše, jednoducho čo je osvedčené. Ale na druhej strane si o Jane a o 'smailoch' myslím, že je to dobrá hudba, takže hnevá ma to v tom dobrom slova zmysle. Na vine je skôr náš malý trh, s tým nič nespravíš. Ale my to neberieme nejako tragicky, hráme pre tých, ktorý prídu na koncert. A máme ešte takú zásadu, že ak ich príde menej ako čakáme, tak hráme o to lepšie, lebo si vážime, že si kúpili ten lístok a prišli."

Sponzor vášho turné je West, vy ste všetci fajčiari?

"Vieš čo, je nás päť a fajčia od nás dvaja ľudia. Ale ono to celé nie je o fajčení, je to o značke. Isté percento ľudí bude vždy fajčiť a náš sponzor len chce, aby to boli Westky, to je všetko. Je to určite lepšie, ako keď ti dajú peniaze Rezešovci a ty potom musíš vyhrávať na kadejakých HZDS akciách. My by sme sa takto spútať nedali a preto považujem nášho sponzora za výhodný vzťah."

Umelci často zdôrazňujú potrebu osobnej slobody. Dá sa povedať, že hráte preto, aby ste sa aspoň na tú chvíľu na javisku stali slobodní?

"Chvalabohu, že hudba, ktorú hráme je slobodná a nie je tlačená nejakými vydavateľskými pákami, to je podľa mňa dôležité. A myslím, že naša hudba sa páči, veľa koncertujeme a proste vieme vrátiť vydavateľstvu to, čo do nás vložilo. Do komerčných kompromisov sme chvalabohu tlačený ešte neboli. Lebo vydavateľstvo, ktoré tlačí tie veľké kone, mediálne veľmi dobre podkuté a podporené všelijakými šikovnými "nadmediálnymi" vzťahmi nám tiež ponúklo veľmi výhodnú zmluvu, ktorú sme takmer podpísali. Ale tam boli presne tie ťahy, že skladba musí mať 3 minúty 22, aby sa hrala v rádiách atakďalej."

A ako je to s osobnou slobodou?

"Tak nemusím vstávať ráno o ôsmej do práce, žijem z koncertov, štyrikrát do týždňa sa stretneme v skúšobni a aj keď som z toho unavený, je to radosť. Ale napriek tomu ešte aj tak všetci robíme od do. Ja musím moderovať všelijaké tie modelky, ale zas to je o pekných peniazoch, Martin robí v múzeu, Jano je jediný profesionálny muzikant, to znamená, že nič nerobí, je proste lenivý. Klávesák, ktorý je mimochodom telom i dušou východniar z Košíc študuje v Blave architektúru a Jaro je šikovný prekladateľ."

Prirovnávajú vás k slovenským Red Hot Chilli Peppers. Teší vás to, alebo skôr mrzí, že pôsobíte, akoby ste ich kopírovali?

"Neuráža nás, keď nás k nim niekto prirovnáva. Red Hot hráme akurát ako prídavok na koncerte. Ale keby si sa hocikoho z nás opýtala na päticu najobľúbenejších kapiel, ktoré počúvame, možno by sa tam ani nedostali. Neviem prečo to prirovnanie, možno máme podobnú razantnosť i nástrojové zloženie."

Čo pre vás znamená imidž?

"Čo ja viem, slovo...pozri, ty si oblečená dobre a vyzeráš imidžovo. Nemáš na nohách biele ponožky s tenisovými raketkami a k tomu čo ja viem čierne lakovky. Nemyslím si však, že je to dôležité. Chodíme oblečený tak, ako v súkromí a takú tú cenzúru máme skôr medzi sebou. Lebo mne príde vždy strašne smiešno, keď si spomeniem, ako sa za komunistov fotil Dalibor Janda vedľa banánov a mandariniek, lebo ich vtedy nebolo dostať. To je to isté, ako keď sa Robo Opatovský fotí v Tunisku, akoby u nás bolo slabé svetlo. Nechápem o čo tým ľuďom ide, aby im závideli alebo čo? Nemám pocit, že to je to, čím na seba upozorniť. Treba hrať."

Vy ste mali to šťastie, že ste sa našli a hráte spolu. Ale čo mladí ľudia, ktorí zmaturujú a skončia na podpore? Ako sa pozeráte na ich filozofiu hľadať šťastie za hranicami?

"No práve dnes sme sa o tom bavili, že ešte raz sa dostane Mečiar do vlády a emigrujeme kompletne všetci ako tu sme. Alebo napríklad aj tí novodobí mečiarovci. Taký Fico si otvorí hubu a hneď je benzín drahší. Veď len teraz, čo sme na šnúre, zdražel o tri koruny. Považujem za normálne, keď odíde hoci aj celá rodina niekde preč za prácou, v Amerike je to bežné. U nás niekto ide pozrieť do Prahy a už ho idú pomaly ukameňovať, že zdrhá. Ale prečo si zatvárať oči? Je to tak, že v Čechách je to jednoduchšie, lacnejšie, aj keď pravda majú aj oni svoje problémy. Ja viem, že keď budú najlepší odchádzať, tak sa to tu nikdy nezlepší. Ale na druhej strane majú právo prežiť si svoj život tak, ako chcú a nemôžme ich tu nasilu držať."

A čo národné povedomie?

"Samozrejme, že keby to tu fungovalo, žijem milerád na Slovensku. Teraz, keď chodíme po našich mestách sme úplne hotoví, toto je tak nádherná krajina a úplne všade, ale bohužiaľ ľudí nevymeníš."

Naproti tomu taký hokej dokázal polarizované obyvateľstvo ukážkovo zjednotiť. Tiež ste sa nechali strhnúť majstrovstvami?

"Jasné, bol to neobyčajný zážitok, myslím, že aj všetci Slováci v Čechách držali nášmu mužstvu. Hrali sme perfektne a striebro je úplne nádherné umiestnenie."

Videla som ťa nedávno tancovať celkom slušné kreácie a lá Jamiro Quai, máš za sebou nejakú tanečnú prípravu?

"Tak ja som desať rokov tancoval, ale nie v súbore Jamiro Quai, ale folklór. Zhodou okolností aj teraz veľmi rád chodím vysedávať do podnikov s ľuďmi z Lúčnice. Neviem či u nich za chvíľu nebudeme mať i skúšobňu, sú to kamaráti a špičkoví umelci."

Teraz jedna hypotetická otázka ohľadne počítačov. Nemyslíte si, že o dvadsať, tridsať rokov bude hudba zminimalizovaná na jedného človeka s myšou v ruke?

"To by sa už dalo povedať o dnešku, stále sa však nájdu ľudia, ktorí prichádzajú na to, že je ešte veľa živej muziky, ktorá je fakt dobrá. Posledný trend je o tom, že ľudia si vytvoria muziku na počítači a rôznych šikovných mašinkách a potom ju aj tak prezentujú naživo, so živými muzikantmi. Rozhodne bude viac tej elektroniky. Aj keď to sa hovorilo už pred 15 rokmi, keď prišli prvé automaty, že to je koniec živých bicích a podobne a vidíš, stále sa to vracia. Berieme to len ako nový prostriedok vyjadrovania, po ktorom príde ďalší. A osobne som rád, že toto prišlo, lebo keď si spomeniem na "synťákové" osemdesiate roky v znamení nemeckého danceflooru, z toho mi je ešte teraz zle."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.