rokov staršieho Bulhara. Niekoľko rokov žila v Šafárikove, no keď sa rodičia rozviedli, matka sa spolu s ňou presťahovala do Košíc, kde sa zamestnala v ZŤS (terajšie VSS). Tak získala závodný jednoizbový byt, v ktorom bývali až donedávna, aj keď sa Madgaléna neskôr zamestnala ako učiteľka na jednom z košických učilíšť a potom, pred vyše rokom, odišla do dôchodku. Posledné roky trpela žena depresiami a jej zdravotný stav sa výraznejšie zhoršil po tom, čo celé mesiace nedostávala dôchodok. Dcéra Olesia teda žila v ostatnom čase v nedostatku, odkázaná na labilnú matku, ktorá sa opakovane liečila na psychiatrii. Najťažšia rana osudu ju však zasiahla v piatok 9. júna, kedy si 57-ročná žena siahla na život priamo na základnej škole. Skok z druhého poschodia schodištia na betón v suteréne neprežila, skonala bezprostredne po páde.

Udalosť nastolila nemálo otázok, najdôležitejšia je však, čo bude s malou Olesiou. V snahe dozvedieť sa to, sme v stredu opakovane navštívili byt, v ktorom s matkou bývala.

Krátko popoludní sme nikoho nezastihli doma. Okolo štvrtej nám otvorila staršia pani, Ukajinka, ktorá Magdalénu a Olesiu zvykla častejšie navštevovať. Prišla aj v pondelok, nemajúc potuchy o tragédii, ktorá sa odohrala tri dni predtým. V byte našla Olesiinu najbližšiu rodinu - mladšiu sestru jej mamy s dcérou. Pricestovali v nedeľu ráno, v sobotu ich zo Slovenska telefonicky informovala o nešťastí jedna známa. V čase našej návštevy behali spolu s Olesiou po úradoch, vybavovali záležitosti okolo prevozu Magdinho tela na Ukrajinu, do jej rodiska v Iršave.

Byt sme teda navštívili znovu o piatej, no ani vtedy ešte príbuzní s Olesiou neboli doma. Ich známa nás napriek tomu pozvala ďalej. Usadila nás v mimoriadne skromnom byte. Svedčil o tom, že Olesia zďaleka neprežíva detstvo v márnivosti, naopak jeho vybavenie bolo svedectvom nedostatku a strádania. Žena nám vysvetlila, že Magdaléna kvôli liknavosti úradov asi rok nedostávala dôchodok - po celý ten čas nemala z čoho platiť nájomné za byt a vypomáhať jej musela rodina z Ukrajiny. Rodina, ktorá si sama nemôže vyskakovať, pretože život na Zakarpatsku je v súčasnosti neľahký.

"Je u nás bieda, aká dosiaľ nebola. Kedysi k nám chodili Slováci nakupovať lustre, elektroniku, teraz chodia Ukrajinci s tovarom na Slovensko, aby si za utŕžené peniaze mohli nakúpiť základné potraviny. Robia to, aby prežili. Čo vám budem hovoriť. Mám vysokoškolské vzdelanie, tridsať rokov som robila učiteľku. Teraz dostávam dôchodok 75 hrivien - asi 700 slovenských korún. Za vrecko múky dám dve hrivny... Nepýtajte sa, čo stojí plyn či elektrika, keby som nemala čosi našetrené, nezvládnem to," hovorí. Pritom si neťažká, iba konštatuje skutočnosť a vysvetľuje, prečo k nám chodia Ukrajinci za obchodmi.

"Rodina chce, aby Olesia zostala tu na Slovensku, keď sa však zavedie vízová povinnosť, nebudeme ju môcť navštevovať," načrtáva možný problém.

Problémov, ktoré musí Olesiina rodina prekonať, je však celý batoh. Dozvedáme sa o nich pri našej štvrtej návšteve o siedmej večer, kedy je už rodina pokope. Musíme však sľúbiť, že článok uverejníme až po prevoze tela nebohej na Ukrajinu. Preto vám ho prinášame až dnes.

"Je toho veľa, čo sme museli vybaviť. Najprv to bol úmrtný list, ktorý bolo potrebné preložiť do ukrajinčiny. Potom sme museli získať súhlas od obce, odkiaľ Magda pochádza, že tam môže byť pochovaná, aby sa mohol vybaviť prevoz. Teraz sa zistilo, že na úmrtnom liste chýba nejaký údaj... Plánovali sme, že pohreb by mohol byť v piatok, ale asi to už nestihneme, a tak ju pochováme v priebehu víkendu. A to ešte netušíme, čo to bude všetko stáť," začala sťažka 52-ročná sestra nebohej. Pýtame sa jej, čo bude s Olesiou.

"Olesia pôjde teraz spolu s nami na Ukrajinu a u nás strávi prázdniny. Nebude to pre ňu nič nové, už veľakrát trávila u nás leto. V septembri sa ale musí vrátiť na Slovensko, tu sa narodila a tu patrí. V žiadnom prípade ale nechceme, aby ju vzali do nejakého ústavu. Chceli by sme, aby sa o ňu mohla starať moja dvadsaťpäťročná dcéra. Olesiin otec s tým súhlasí, aj tak to však obnáša množstvo problémov," vysvetľuje Anna.

Dozvedáme sa, že 66-ročný otec Olesie prekonal už dva infarkty a o dieťa sa v žiadnom prípade nemôže sám postarať. Aj keď súhlasí s jej zverením do opatery sesternici, musí prebehnúť riadne súdne konanie. Okrem toho potrebuje Olesiina sesternica, mimochodom jej menovkyňa, získať povolenie na pobyt na Slovensku, zamestnať sa a zohnať nejaký byt. Malá Olesia totiž nechce ostať na ubytovni, v ktorej žila s matkou. Potrebuje sa so všetkým vysporiadať a výmena bytu by tomu prospela. Rovnako chce zmeniť i školu, na Gemerskú, kde minulý týždeň predčasne ukončila školský rok, sa už v žiadnom prípade nevráti. Len ťažko by znášala pohľady detí, ktoré si teraz šepkajú o okolnostiach smrti jej matky...

V malej kuchynke sedí s nami okrem Magdinej sestry Anny jej 25-ročná dcéra Olesia, potom žena, s ktorou sme viedli dlhý rozhovor dve hodiny predtým a pani Anna, dlhoročná kamarátka nebohej. Je pôvodom Ukrajinka, no na Slovensku žije už viac ako dvadsať rokov. To ona informovala rodinu o nešťastí.

"Dozvedeli sme sa to v sobotu a v nedeľu ráno sme prišli do Košíc. Od pondelka vybavujeme potrebné záležitosti, stojí nás to nemálo peňazí, aby sme to posúrili. Aj tak to veľmi dlho trvá," vzdychla si nebožkina sestra Anna.

Ako vysvetľuje, telo chcú pochovať v Iršave, kde žijú Magdini štyria súrodenci a dokonca aj ich staručká matka. Bude sa teda mať kto starať o hrob, nebude opustený zarastať burinou?

"Verím tomu, že mi Olesiu zveria do starostlivosti, ale mám obavy, či súdne pojednávanie prebehne do konca letných prázdnin a tiež ako sa vybavia ďalšie záležitosti, aby som mohla prísť na Slovensko a aby sa Olesia mohla vrátiť v septembri do školy. Bude toho veľa, neviem, ako to všetko zvládneme, keď o niekoľko dní začne pre nás platiť vízová povinnosť..." vysvetľuje Annina 25-ročná dcéra Olesia.

Pýtame sa, kedy sa u Magdalény objavili zdravotné problémy.

"Môže to byť tak tri-štyri roky, ale najhoršie to bolo práve posledný rok, keď nedostávala dôchodok. Nechápem, ako môžu úrady nechať niekoho rok bez peňazí, keby nebolo nás, neviem, ako by vyžila. Pomáhali sme jej finančne, nosili sme jej potraviny - ťahali sme z Ukrajiny na Slovensko zemiaky, zeleninu, zaváraniny... Práve v tom období sa jej zdravotný stav veľmi zhoršil," hovorí vyčítavo nebožkina sestra. Podľa nej si prvýkrát všimli, že s Magdou nie je čosi v poriadku, pred niekoľkými rokmi, v období, keď začala vybavovať pre seba a dcéru slovenské občianstvo.

"To, že nedostávala dôchodok, jej určite na zdraví nepridalo, ale to je len jedna vec, čo nás trápi. Predovšetkým sa nevieme vysporiadať s tým, že ju lekári pustili v ten osudný deň z nemocnice. Chorá žena sa má liečiť, nie si čosi vybavovať, z depresie sa človek nedostane za niekoľko hodín. Myslím, že to lekári veľmi podcenili a majú ju na svedomí. Ja viac ako dvadsať rokov pracujem v zdravotníctve ako zdravotná sestra na gynekológii. Neskladala som Hippokratovu prísahu, ale pomáhať ľuďom považujem za svoju povinnosť. Bolo to i povinnosťou vašich lekárov na psychiatrii, ale oni si ju nesplnili. Nie, nechcem, aby niekto kvôli tomuto prípadu prišiel o prácu. Ale v mojich očiach to bude vždy človek, ktorý má na svedomí moju nešťastnú sestru a osud osirelej Olesie," vzlyká pani Anna.

Z jej slov však necítiť zášť. Kričí z nej bolesť nad stratou sestry a obavy nad osudom malej netere.

"Tragédia je predovšetkým v tom, že dieťa stratilo mamu. A na tom nesú vinu vaši lekári. Mali by mať tento prípad na pamäti, aby sa už nikdy viac nič podobné nezopakovalo, pretože tete už nikto život nevráti," pridáva sa jej dcéra Olesia, ktorá takisto pracuje ako zdravotná sestra. Dodáva, že nikto v rodine, z ktorej väčšina pracuje v zdravotníctve, netrpel žiadnou psychickou chorobou. Neuveriteľné je podľa nej aj to, že malá Olesia nemohla zavolať k matke sanitku, lebo je iba dieťa...

"Mame bolo zle, preto som šla zavolať záchranku. Nejaký ujo mi povedal, že to môžu iba dospelí, preto som o to požiadala susedu a ona privolala sanitku. Prišli aj s políciou a vzali mamu do nemocnice," vysvetľuje neskôr Olesia, ktorá bola počas nášho rozhovoru s príbuznými vo vedľajšej izbe.

"Mama plakala, balila si veci a hovorila, že ide preč. Nikdy nekričala, bolo jej iba veľmi smutno. Vtedy som vedela, že musí ísť do nemocnice. Neviem, koľkokrát tam bola, možno päťkrát," spomína dievča.

Po tom, čo mamu odviezli do nemocnice, odišla Olesia k jednej známej, u ktorej prespávala vždy v takýchto prípadoch.

"Bola som u tej tety. V piatok som šla do školy a mama ma tam ešte cez vyučovanie hľadala. Nemohla som odísť a rýchlo som ju odprevadila. Potom šla mama k tej tete, u ktorej som spala, no ja som po škole išla rovno do nemocnice spýtať sa, či mama neutiekla. Sestrička mi povedala že nie, že ju pustili, ale že sa mala ešte na obed vrátiť. Keď som potom došla k tete, mama tam už nebola," hovorí Olesia, ktorá až do nedele nemala ani potuchy o tom, čo za tragédia sa odohrala v piatok popoludní v jej škole.

"V nedeľu prišli tety z Ukrajiny. Potešila som sa, že pôjdeme za mamou a oni mi povedali, že už nežije..." dodalo ticho krehučké svetlovlasé dievčatko sediace na posteli a uprelo pohľad pred seba.

V Olesiiných očiach sa zračil strach, no vyžarovala z nej aj akási sila, energia, ktorá jej pomáha prekonať toto ťažké obdobie. Ľahké to nemala ani v minulosti, keď žila s psychicky labilnou matkou a vyžiť museli z mála peňazí, no teraz to bude ešte ťažšie. Aspoň do času, kým sa veci nedajú do poriadku a kým sa nezmieri s maminým náhlym odchodom zo sveta.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.